Menu
Na začiatku bola vízia spoznať spiacu Muránsku planinu v čase jej odpočinku - v zime, keď je zavalená záľahami snehu. Práve táto pohnútka doviedla niekoľkých nadšencov z Muráňa a okolia k myšlienke vyraziť na ňu v takom období roka, kedy by na to väčšina ľudí ani nepomyslela.
Ich príklad však inšpiroval ďalších a dnes sa podujatia, ktoré založili - Zimného prechodu Muránskou planinou - zúčastňujú stovky ľudí.
„Muránska planina a Stolické vrchy sú známe tým, že práve vo februári tam napadne najviac snehu. A práve to sme chceli spoznať - ako tam príroda v tomto období žije,“ vysvetlil zakladateľ podujatia Pavol Mlákay, ktorý inšpiráciu našiel pri svojej účasti na rôznych bežkárskych podujatiach, ako bola Biela stopa SNP, Po stopách 1. československého armádneho zboru či Podtatranskou stopou. Keďže koncom 70. rokov minulého storočia pôsobil ako predseda Telovýchovnej jednoty Tatran Muráň, rozhodol sa podobné podujatie zorganizovať aj vo svojej obci. Najprv však len tak neoficiálne, „na skúšku“.
„Oslovil som svojho švagra Miroslava Vrbiara, či by sme niekedy neskúsili vyjsť na zasneženú Muránsku planinu. Vyrazili sme teda 3. marca 1977, za hustého sneženia. V ťažkom mokrom snehu, na drevených lyžiach, na ktoré sa nám lepil sneh, sme dokázali vyjsť Hrdzavou dolinou iba po Sviniarky. Domov sme sa vrátili mokrí a unavení, ale s myšlienkou a pocitom, že by sa to dalo zrealizovať,“ priblížil Mlákay.
S touto myšlienkou následne oslovili svojho kamaráta, futbalového spoluhráča a mladého lesníka Františka Frandela, či by do toho s nimi nešiel. „Zaujalo ho to a oslovil vedenie lesného závodu v Revúcej, aby nám pri realizácii podujatia pomohli. A tak o rok, v posledný februárový víkend roku 1978, sme sa zišli deviati nadšenci z Muráňa a okolia. Na Veľkú Lúku, kde bol štart, nás vyviezol lesobus, teda vtedajšia skriňová V3Ska. Odtiaľ sme zošli na lyžiach cez Hrdzavú dolinu do Muráňa, kde bol cieľ,“ načrtol prvý oficiálny ročník zakladateľ prechodu.
Nadšenci už nedovolili svojmu novozaloženému podujatiu zaniknúť. Naopak, z roka na rok ich bolo viac. Po rozprávaní zážitkov totiž začali mať záujem o túto zimnú akciu aj ďalší ľudia a v rámci piateho ročníka na ňu prišlo už 50 účastníkov. Každý rok sa menila trasa, aby účastníci mohli spoznať nové miesta a k lyžiarom sa postupne pridali aj peší turisti. „Predtým sa však dalo po planine pohybovať inak, pretože to bola len chránená krajinná oblasť. Dnes, keď je to už národný park, tak máme iné podmienky a možnosti,“ dodal Mlákay, podľa ktorého však nechcú prírodu v žiadnom prípade poškodiť, chcú ju len spoznávať.
V roku 1989 došlo k zmene termínu konania podujatia. Namiesto posledného februárového víkendu je to až do dnešných dní druhá februárová sobota. Zároveň sa stále zvyšoval počet lyžiarov i turistov a v roku 1998, pri 20. výročí založenia prechodu, už táto zimná akcia prilákala do 250 účastníkov. „Paradoxom však je, že to bolo doteraz jediné podujatie bez snehu. Trasu sme tak všetci museli absolvovať peši. Boli však na nej už občerstvovacie stanice na Maretkinej, Studni, Nižnej Kľakovej a v Muráni,“ poznamenal Mlákay. Dodal tiež, že v rámci prechodu planinou sa sa od roku 1988 podáva aj guľáš - najskôr v reštaurácii Jeleň, neskôr v jedálni muránskej základnej školy.
