Menu
Cykloturista Peter Miler napísal recenziu na svoju cestu po lesných cestách z Látok do Revúcej a opisuje v ňom aj svoju veselú zastávku v Klenovci. Článok vyšiel v roku 2013 na portáli hiking.sk a aj keď je starší, určite úsmevná príhoda o dobrosrdečnosti Klenovčanov stojí za prečítanie.
Cykloturista v úvode článku opisuje svoju cestu cez Látky a sedlo Prašivá, zjazd dolinou Hájskeho potoka a výstup na Cisárske sedlo, odkiaľ mal naplánované cez Ráztočné do Klenovca a ďalej cez sedlo Babiná do Tisovca. Zle si však vypočítal prídel vody a tak posledné kilometre šliapal poriadne smädný, aby ho "zavialo" rovno do klenovskej krčmy. Ako to dopadlo, to si už prečítajte sami z jeho rozprávania.
Nad Ráztočným - Ilustračné foto.
„...Hneď potom, ako ma lesná cesta doslova vypľula na rozsiahle lúky, sa mi opäť naskytá krásny výhľad na hlboké doliny Veporských vrchov, ako aj na ne samotné. V popredí nad dolinami sa rozprestiera kopcovitá a veľmi členitá lúčnatá laznícka krajina klenovských kolešní, popretkávaná stužkami lesíkov a medzí a nad ňou sú už len hlboké lesy a horské hrebene.
Smäd ma však neúprosne ženie do doliny, a tak slalomujem na vymletej poľnej ceste, ktorá vedie pomedzi roztratené gazdovstvá a malé ovocné sady či skôr skupinky ovocných stromov. Rastie tu veľa orechov a, samozrejme, černíc, a tak príležitostne schmatnem nejakú tú bobuľku. Po dvoch kilometroch sa ocitám na dne doliny v Ráztočnom, odkaľ to mám po asfaltke, na námestie do Klenovca, už len necelých sedem kilometrov. Občasný pohľad na vodárenskú nádrž Klenovec s pitnou vodou, ktorá je naľavo pod cestou a ktorú je občas pomedzi stromy vidieť, vo mne vzbudzuje ešte väčší smäd. Nádrž vybudovali v rokoch 1968 – 1974 a ako zdroj pitnej vody zásobuje okrem celej doliny napríklad aj Rimavskú Sobotu a jej okolie.
Keď už od seba nedokážem odlepiť popraskané a od černíc fialové pery, prichádzam do Klenovca a na námestí sa okamžite pýtam na nejakú krčmu, kde je dobré pivo. Posielajú ma za most ponad Klenovskú Rimavu a pred rodinným domom, spojeným s krčmou, opieram bicykel, vyťahujem záložné prázdne fľaše a trielim dnu. Tu sa mi konečne, čoby atrakcii pre miestnych, podarí zahasiť smäd. Ochotná pani mi však hovorí, že vodu mi dať nemôže, lebo tú tu veru nemá. Môže mi dať len to, čo tečie z vodovodu. A to že domáci takmer vôbec nepijú. Takmer každý tu vraj má svoju studňu a to že je výborná voda a hlavne bez chlóru, samozrejme. V tejto situácii mi je to ale absolútne jedno, a tak s plnými fľašami a krásne načapovaným pivom, vychádzam na lavičku pred krčmou. Tu si ku mne o chvíľu prisadá pohodový miestny chlapík, ktorý sa kedysi tiež intenzívne venoval turistike, a tak sa z pamäte začínajú vynárať množstvá zážitkov a do toho prichádza samozrejme ďalšie pivo. Časom sa pri nás pristavujú miestni štamgasti, ktorí sa ma vypytujú obligátne otázky – odkiaľ som a odkiaľ a kam idem. A okrem iného aj to, čo pijem. Pálenku slušne odmietam, a tak predo mnou pristáva ďalšie a ďalšie pivo...
Krčmička s lavičkou za riekou Rimavou, kde sa pravdepodobne príhoda odohrala
„To mám teraz zato, že som hore trpel smädom?“ pýtam sa so smiechom.
„Veď neboj nič! Sedlo Babiná ti aj tak neutečie, na lesnej ceste fúkať nedávajú a vôbec – tam sa takto naložený aj tak nevyštveráš. To neexistuje!“ straší ma jeden.
„Vykašli sa na Babinú a choď do Tisovca normálne po ceste, veď hory netreba podceňovať, to by si mal ako Tatranec vedieť,“ presviedča ma druhý.
„Tam naozaj nevylezieš! Daj si povedať, veď to tu predsa poznám! Daj si radšej ešte pivo a kašli na to!“ presviedča ma zase ten prvý, no práve takéto argumenty vo mne vždy spôsobujú opak. Už teraz sa tam neviem dočkať, nech na vlastné oči vidím, čo je tam vlastne za terén, keď ma takto odhovárajú. Veď nejaká Babiná preboha nemôže byť Großglockner Hochalpenstraße! A keď sme vtedy bez predošlého spánku túto náročnú vysokohorskú cestu zdolali na starých favoritoch, tak Babinú predsa musím zhltnúť, vraví zo mňa pár vypitých pív. Na odchod som sa poberal už asi päťkrát, až napokon s už poriadne podguráženým chlapíkom stojíme pri rieke a ukazuje mi, aké veľké pstruhy sa tu dajú nachytať. Nevidíme však ani jedného.
„Ty si dobrý chlap Popradčan! Lebo sa nebojíš a neserieš sa s tým!“ hovorí chlapík potľapkajúc ma po pleci a pedagogicky sa na mňa zahľadí. „Niečo ti dám,“ vraví a začne sa celý prehľadávať, až mi napokon do dlane vtisne hnedý kryštál. „Toto je Klenovský hnedý kremeň a ten ti bude všade, kam pôjdeš, prinášať šťastie,“ hovorí dôležito. Nasledovný scenár je preto jasný – objednávam mu pivo, sebe tiež, a keď už som šiesty raz na odchode, prichádza miestny horár, skúsený a charizmatický starší pán a pýta sa ma, odkiaľ som a kam idem. Tentoraz za mňa však odpovedajú ostatní a tak je nás pred krčmou čoraz viac a zábava graduje. A mne je samozrejme jasné, že do sedla Babiná budem potiť krv. Poniektorí študujú to málo máp, ktoré so sebou veziem, a keď sa horár zahľadí na mapu Muránskej planiny, mávne rukou.
„Čože to máš za mapu chlapče? Veď tu je toho toľko naprd zakresleného, že to aj ja, keď pôjdem z krčmy, môžem mapy kresliť na kilá!“ smeje sa a všetci sa rehocú s ním.
„Bola v novinách zadarmo,“ hovorím popravde.
„Jáj, veď oni veľmi dobre vedia, prečo je zadarmo!“
„Povedz mu o tom medveďovi!“ hulákajú ostatní a horár (po tom, čo predo mnou pristálo ďalšie pivo) sa rozhovoril o zážitku jeho syna, ktorý je taktiež, ako ja, fanatickým cyklistom. Zrazil sa vraj pri zjazde vo Veporských vrchoch s medveďom. Hneď mi aj ukazuje kde. Vraj ho okamžite po náraze odhodilo a s medveďom to ani nepohlo, ale samozrejme, okamžite na smrť vydesený ušiel. Ja zase pridávam svoj zážitok, keď som v hmle, daždi a tme medzi Lysou Poľanou a Vojtasovou poľanou na severnej strane Vysokých Tatier, na lesnej ceste míňal v podobnej situácii medveďa asi o desať metrov.
Toto sa v horách jednoducho stáva. Jeden Kanaďan tiež narazil do grizzlyho, keď vyletel zo zákruty. Oťapený pozerám, ako čas pokročil, keď sa pri nás pristavuje babka, ktorá ponúka na predaj domáci kravský syr. Vravím jej, že zajtra už budem v Revúcej a tam si kúpim na družstve ovčí, že ďakujem. Babka sa však rozhovorí o medveďoch, ktoré jej chodia na ovocie do záhrady a devastujú jej ovocné stromy. Nevie si s nimi rady.
„To ti je tu strašný problém,“ pridáva sa horár. „Keď je obdobie dozrievania, prichádzajú sem až z Muránskej planiny a, samozrejme, z celých Veporských vrchov. Obliehajú lazy, ale aj dediny a drancujú. Jáj, ale veď ja im rozumiem, tie sladučké slivky, aké tu máme, to ti je lákadlo! To musíš ochutnať!“
Ako na zavolanie ide okolo ich kamarát a v taške má ovocie zo záhrady. Babiná dnes pre mňa bude výstup na Everest. To viem už teraz. Veľmi som si týchto ľudí obľúbil a nechce sa mi odtiaľto. Vždy, keď som cez Klenovec prechádzal (tohto roku dvakrát na bicykli) sa mi mestečko páčilo, a tak to tak asi musí byť. Nechávam tomu teda voľný priebeh a všetko mi je príjemne jedno. Idem na záchod, a keď sa vraciam, v krčme sa ma pýtajú, či chcem pivo.
„Nech si len dá mladý, veď je až z Tatier!“ vravia staršie tetky v „takmerkrojoch“, ktoré sedia hneď pod pultom. Rehocem sa ako blázon, schádzam po schodoch z krčmy a tam ma čaká pivo.
„Zobral si mi, tak si teraz daj,“ vraví chlapík. „Ja som ti kryštál nedával preto, aby si ma pozýval, ale preto, lebo si dobrý chlap a aby si nikdy nezabudol na Klenovec a na nás!“ vraví a skutočne úprimne dojatý nemám čo dodať, a tak si štrngneme „Na Babinú“ a debatujeme ďalej.
„Ak tam budeš, pozdrav chlapa, čo tam má hore na sedle gazdovstvo. Odo mňa. Je z Bratislavy, ale ten tam tak zdivel aj so ženou, že už pomaly ani dole nechodia. A nezabudni, za Klenovcom na lúkach je hore pri ceste nenápadný prameň, Popradčan!“
„Teraz už ale naozaj musím ísť, lebo tam chcem prísť za svetla. Ste strašne dobrí ľudia, ale je čas ísť do divočiny, ale keď tadiaľto pôjdem o rok, tak sa uvidíme! Na sto percent!“
„Ďakujem vám, a šťastlivo!“ s týmito slovami si s každým podávam ruku a veruže sa mi ťažko odchádza. Ešte by som počúval zážitky starého horára s medveďmi, diviakmi či jeleňmi. Toto miesto je jednoducho príťažlivé! Staré stromy za riekou, ten jej šum, pekné, čisté a uhladené centrum s kvetmi na dobových lampách a dobrí ľudia a ich zážitky. No, a to pivo, samozrejme. Ach jaj."
Ako na Babinú nakoniec cyklista Peter vyšliapal a ako ho pohostili na gazdovstve u Jurigovcov, to si môžete prečítať v jeho celom článku, ktorý nájdete tu.
