Menu
Pietnym aktom na evanjelickom cintoríne v Tisovci v sobotu (18. 7. 2020) ukončili obnovu hrobov z 30. rokov 20. storočia, v ktorých sú pochovaní československí a rumunskí vojaci padlí po prvej svetovej vojne.
Ako pre TASR uviedol historik a iniciátor obnovy Viktor Brádňanský, celý projekt sa začal v čase, keď spracovával dejiny bojov o Slovensko v júni 1919.
„Československé vojská a legionári vtedy bojovali proti maďarskej Červenej armáde, ktorá 30. mája 1919 spustila generálnu ofenzívu na územie Slovenska. Pri mapovaní bojov v našom regióne som v rámci terénneho výskumu narazil v Tisovci na tieto hroby, ktoré boli dlhodobo zanedbané a neudržiavané,“ objasnil Brádňanský.
Dodal, že v jednotlivých hroboch odpočíva 13 vojakov a v cintoríne sa nachádza aj hromadný hrob, kde je ďalších 13 neznámych vojakov. „Ťažko však povedať celkový presný počet, pretože nemáme dostatok archívnych informácií, ktoré by nám poskytli konkrétne počty padlých v bojoch o Tisovec a kde všade boli pochovaní,“ povedal Brádňanský. Všetky známe obete bojov však podľa neho pripomína tabuľa na hromadnom hrobe.
V hroboch vraj mali byť Rumuni
Ako ďalej priblížil, v Tisovci sa dlho tradovalo, že v uvedených hroboch sú pochovaní padlí rumunskí vojaci z druhej svetovej vojny, ale v archívoch zistil, že tam ležia československí vojaci – legionári. „Okrem toho je tu pochovaných sedem príslušníkov ruskej a rumunskej armády, ktorí boli zajatí počas prvej svetovej vojny, dovezení do monarchie na práce a zomreli tu na rôzne choroby,“ načrtol historik.
Podľa predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK) Jána Luntera, ktorý sa na pietnom akte zúčastnil, je veľmi dôležité pamätať na obete minulosti. „Pokiaľ to nerobíme, tak ako keby sme pripravovali ďalšiu vojnu. Veľká vojna mala taký názov, lebo si vtedy ľudia nevedeli predstaviť, že by mohla byť ešte väčšia. Ale vzápätí na to prišla,“ poznamenal Lunter.
Milecová: O hroby sa musíme starať my i ďalšie generácie
Ako pokračovala primátorka Tisovca Irena Milecová, aj tento projekt približuje ľuďom a predovšetkým mládeži dejiny našej krajiny. „Našou povinnosťou je, aby sme sa o túto históriu zaujímali a zároveň sa o tieto hroby my i ďalšie generácie starali,“ podotkla Milecová a dodala, že je vďačná všetkým zúčastneným za obnovu tohto pamätného miesta.
Súčasťou oficiálneho ukončenia obnovy hrobov bolo aj sprístupnenie Legiovlaku, teda expozície replík legionárskych vozňov z rokov 1918 – 1920 na železničnej stanici v Tisovci pre verejnosť.
Projekt na obnovu vojnových hrobov v Tisovci podalo občianske združenie (OZ) Gemerské grúne a do samotnej obnovy sa zapojilo Ministerstvo obrany Českej republiky, mesto Tisovec, Nadácia M. R. Štefánika a BBSK.
Spomienka z bojov o Tisovec, uverejnená vo vojenskom kalendári z roku 1935 (zdroj V. Brádňanský):
Bolo to koncom júla 1920, rok po bojoch s maďarskými boľševikmi, keď sme na prehliadke bojiska pri Tisovci na stráni za Obadovým očkom uvideli podivný zjav. Celá veľká stráň zelenala sa novo vyrastenou trávou doposiaľ bez kvetov. A v tejto kľudnej jednofarebnej ploche ako pestrá záplata na novom koberci kričala plastická škvrna. Prišli sme bližšie a videli, že niekoľko štvorcových metrov uprostred lúky zostalo nepokosených. Nič nenasvedčovalo tomu, že by to bol náhodný pozostatok trávy pod kopou sena alebo pod vozom. Tak nám pestrý otáznik zostal trčať v mysli až do návratu do dediny – myslím Píly.
A tam nám ktorýsi sedliak rozprával: Česi ustupovali od Rimavskej Soboty k severu pred maďarskou presilou v malých skupinách zastavujúc sa na krytých miestach len v plytkých na rýchlo vybudovaných krytoch, aby zastavili vždy na chvíľu maďarský postup a kryli ústup svojich druhov k Hradovej. Tam kdesi na vrchu bol jeden z chlapcov ťažko ranený. Dvaja jeho druhovia ho niesli ťažkým terénom, zastavujúc len aby pri oddychu vypálili niekoľko rán proti prenasledovateľom.
Dych im dochádzal, keď prišli do prostriedku lúk na stráni. Salva Maďarov sa ozývala bližšie a bližšie. Nebolo vyviaznutia pre zdravých ale vyčerpaných samaritánov. Ťažko ranený vojak pochopil svoju situáciu a uprosil svojich druhov, aby ho nechali umrieť v pokoji a sami si zachránili život. Čo sa stalo potom, sedliak nevedel. Opusteného vojaka našli pozdejšie už mŕtveho a pochovali na miestnom cintoríne. Čechoslováci o pár dní podnikli protiútok a zahnali Maďarov až k Rimavskej Sobote.
A tak prišiel sedliak kosiť lúku. Keď dokosil až k miestu kde dotrpel český vojak, zdalo sa mu, že na tráve a na kvetoch lúky červená sa krv, ktorú prelial taktiež za jeho slovenskú slobodu. A tak zostal štvorec lúky na stráni oproti Obadovmu očku nepokosený.
