Menu
V roku 1855 ešte stále nebola v Rimavskej Sobote postavená nemocnica. Určité dočasné riešenie poskytovala len provizórna väzenská nemocnica. Išlo o rozpadávajúci sa drevený dom, ktorý mal jedinú výhodu a to, že mal strechu.
Tam sa dostávalo lekárskej starostlivosti nielen odsúdeným, ale spravidla aj chudobným na lekársku pomoc odkázaným obyvateľom župy. Peniaze na výstavbu novej nemocnice sa zbierali formou rôznych dobročinných podujatí už prakticky dve desaťročia, ale potrvá ešte ďalšie tri desiatky rokov, pokiaľ sa nemocnica postaví.
Článok pokračuje pod reklamou
Príbeh, ktorý si prečítate na nasledujúcich riadkoch, rozhýbal verejnú mienku. Udalosti sa venovala v hojnej miere celá uhorská tlač. Do popredia vystupovala urgentná potreba výstavby nemocnice.
Všetko sa to začalo na jar vyššie uvedeného roku. V Brádne, dnes mestská časť Hnúšte, býval na okraji dedinky lesný strážnik – pochôdzkar. Jedného večera sa na dvore ozval zúrivý brechot jeho psov. Urobil obrovskú chybu, že sa neozbrojený išiel pozrieť von.
Jeho psi zvádzali práve smrtiaci súboj s vlkom. Keď ho vlk uvidel, tak ho s krvou podliatymi očami napadol a zvalil na zem, kde mu svojimi zubami vytrhával mäso z celého tela vrátane tváre. Na jeho zúfalé výkriky vybehol von z domu sluha, ktorého čakal presne ten istý nemilosrdný osud.
Von vybehla aj manželka strážnika, tú vlk tiež zvalil na zem a z celej chrbtice jej strhol dole svalstvo. Na výkriky stýraných ľudí sa zobudili obyvatelia dedinky a vybehli von z domov. Obeťou vlka sa stalo ďalších 13 ľudí. Napokon sa jednému miestnemu silákovi podarilo chytiť vlka za jazyk a udržať ho, kým ho ostatní kyjakmi neubili.
Na druhý deň sa na to miesto dostavil župan spolu s hlavným župným lekárom, aby vyšetrili udalosti. Bolo zistené, že zabitý vlk bola vlastne gravidná vlčica a s najväčšou pravdepodobnosťou vykazovala známky besnoty. Medzitým piati z ťažko zranených svojim ranám podľahli. Ostatných dali previezť do väzenskej nemocnice v Rimavskej Sobote. Tam boli umiestnení do spomenutej drevenej chatrče, kde sa im snažili pomôcť lekári Mór Paczek a Pavel Csesznok.
Predpokladaná besnota sa potvrdila, a napriek všemožnej snahe lekárov, až na jedného všetci zomreli. Posledným žijúcim bol istý 25-ročný mládenec. U neho sa besnota prejavovala striedavými záchvatmi nepríčetnosti, ktorú vystriedala pokojná myseľ. Nemohli ho prepustiť z väzenskej nemocnice, lebo pri záchvate bol nebezpečným pre svoje okolie.
Keď sa nachádzal v pokojnom stave, chcel ísť domov a aj sa toho domáhal. Župné úrady stráž nad chorým zverili hajdúchom a tiež trestancom. Raz využil svoju príležitosť a pokúsil sa o útek z nemocnice. Dozor nad ním mal vtedy jeden hajdúch spolu s jedným väzňom. Strhla sa naháňačka v uliciach mesta a v jej priebehu dostal pacient záchvat zúrivosti, pričom napadol svojich prenasledovateľov.
Hajdúch v sebaobrane použil kovové vidly a prepichol mu s nimi hrdlo. Pacient sa zrútil na zem mŕtvy. Bolo zahájené vyšetrovanie a hajdúch za neprimeraný zásah bol odsúdený na dvojmesačné väzenie.
Odvolal sa na hlavný cisársky a kráľovský súd, ktorý však rozsudok v plnej miere potvrdil. V Gemersko – malohontskej župe sa po tomto čine ozvalo volanie o potrebe postaviť nielen župnú nemocnicu, ale aj psychiatrický pavilón.
Zdroje:
Pesti Napló zo dňa 9. 11. 1856
Budapesti Hírlap zo dňa 1. 6. 1855
Pesti Napló zo dňa 7. 5. 1855
Orvosi Hetilap zo dňa 28. 6. 1885
Vasárnapi Ujsság zo dňa 1. 7. 1855
Autor:
Vladimír Gondáš
