Rozhovor: Tento kraj mi prirástol k srdcu...

ARCHEOLÓG V. FURMÁNEK: Tento kraj mi prirástol k srdcu, osobne aj profesne. Narodil sa síce na Morave, ale náš kraj pozná, akoby sa tu narodil. Nečudo, ved sa sem vracal dlhé roky, počas ktorých na juhu stredného Slovenska zrealizoval viac ako desať archeologických výskumov – napríklad v blízkych Kyjaticiach, ale aj vo Včelinciach, Tornali, Radzovciach, či Ratke, Drni a Starej Bašte.

Hovoríme o jednom z našich popredných archeológov - Václavovi Furmánkovi z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorému podľa jeho vlastných slov tunajší kraj prirástol k srdcu.

„Vždy som mal rád hory. Roviny ma nikdy nelákali. Tento kraj je veľmi pekný, hornatý a pripomína mi Hanú na Morave. Okrem toho mám ešte jeden dôvod -  nejako tu stále trochu prežíva také to ‘češstvo‘. Poznám tu napríklad dosť ľudí, ktorí majú českých predkov,“ vysvetlil Furmánek, podľa ktorého sa na tejto skutočnosti podpísali okrem iného dve prisťahovalecké vlny z Čiech – v husitskom období a v časoch po bitke na Bielej hore.

Archeológove široké znalosti nášho regiónu v jednom rozhovore potvrdil aj jeho kamarát, spisovateľ Pavel Dvořák, s ktorým spolupracoval na viacerých projektoch. Furmánek podľa neho napríklad vždy vedel aj taký detail, v ktorej reštaurácii v našom kraji varia najchutnejšie držky. Výbornú miestnu znalosť potvrdzuje aj samotný archeológ dvomi úsmevnými príhodami.

„Spomínam si na na jednu kuriozitu, keď sme tu na Teplom Vrchu - Drienku mali  v 90. rokoch vedeckú konferenciu o období popolnicových polí. Keď sme čakali na autobus, vyšli sme pred hotel, odkiaľ je krásny výhľad na okolie. Tam som ostatným účastníkom vysvetľoval – pozrite sa, tam pred nami je výšinné sídlisko bukovohorskej kultúry. Naľavo vidíte Drienčany, kde sa našli dva hromadné nálezy a kde je Malá a Veľká Drienčanská jaskyňa. Tamto sú zase Dražice. Na to sa ma jeden opýtal – vy ste sa tu narodili, že to tu tak dôverne poznáte? Nie, ja som sa narodil vo Vítkoviciach v Ostrave,“ s úsmevom zalovil v pamäti archeológ.

Ďalšiu znalosť regiónu prejavil pri jednej odbornej exkurzii po prírodných zaujímavostiach a gotických kostoloch Gemera. „Šli sme autobusom a ja som vodiča navádzal, kade má ísť, aby sme sa do cieľa dostali najrýchlejšie. Samozrejme, s ním a so slovenskými účastníkmi som sa rozprával po slovensky, s Čechmi, ktorí tiež boli na exkurzii, zase po česky. Jeden z nich sa napokon kolegu opýtal – co je to zač,  ten Furmánek? Mluví česky i slovensky a cestu zná lépe nežli místní profesionální řidič autobusu!“ smeje sa Furmánek.

Vďaka dlhoročnej znalosti regiónu však vníma aj negatívne zmeny, ku ktorým došlo v priebehu rokov. „Napríklad maličká dedina Babinec – kedysi tam bolo ovocinárstvo, teraz je to spustnuté. Družstvá sú zničené, ovčie stáda zdecimované,“ podotkol.

Civilizačné centrum pravekej Európy

Náš región ho okrem osobnej roviny zaujíma aj z odborného hľadiska. Zdôrazňuje, že bol jedným z civilizačných centier pravekej Európy, v období približne od roku 1500 pred naším letopočtom až do 8. storočia p. n. l., teda počas obdobia takzvanej pilinskej a kyjatickej kultúry, ktorá bola prvýkrát archeologicky zachytená práve v tunajších Kyjaticiach.

„Boli tu ložiská medenej rudy a veľmi rozvinuté bronziarstvo. Okolo Čučmy a Poproče sa pravdepodobne ryžoval aj cín. Na tú dobu sa tu stavali monumentálne stavby, napríklad hradiská v Širkovciach alebo Cinobani. Osídlenie počas doby bronzovej tu bolo možno hustejšie ako v stredoveku, hoci stredná dĺžka života bola nízka, 22 až 25 rokov,“ poznamenal Furmánek s tým, že takmer 50 percent populácie sa nedožilo ani 14 rokov.

Výnimočné Kyjatice

Osobité miesto v jeho profesionálnej kariére majú už spomínané Kyjatice. Nielenže tam realizoval vykopávky na pohrebisku ľudu kyjatickej kultúry, ale je i autorom projektu tamojšieho archeologického pamätníka kyjatickej kultúry. Ako sám hovorí, spomína si okrem iných ľudí na Vladimíra Furdu z Babinca, ktorý bol predsedom družstva v Kraskove.

„Keby nebolo Vlada Furdu, tak ten archeolologický výskum v Kyjaticiach nie je taký úspešný.  Pre študentov nám poskytol ubytovňu a obedy na družstve, gratis nám dával autobus. Keď sme stavali ten pamätník v Kyjaticiach, poskytol nám aj bager na výkopové práce,“ vymenoval Furdove zásluhy Furmánek.Dobre si však spomína aj svoj prvý príchod do tejto dedinky, s ktorým sa podľa jeho slov tiež spája jedna úsmevná udalosť.

„V Kyjaticiach ako prvý kopal v roku 1941 nestor slovenskej archeológie, profesor Vojtech Budinský-Krička. Bolo to však len jednu sezónu, takže pochopiteľne všetko nestihol. Ja som chcel jeho výskumy dokončiť začiatkom 80. rokov. Prišli sme teda spolu s ním do Kyjatíc a zastali pred obchodom, ktorý už dnes neexistuje. Tam sedeli na lavičkách takí čerství šesťdesiatroční dôchodcovia a popíjali pivo. Krička stiahol okno a svojím typickým úslužným spôsobom sa ich opýtal - prepytujem, páni, tu sa robil za Slovenského štátu archeologický výskum, také vykopávky, však?“ opísal príhodu Furmánek, podľa ktorého Kričkovi ujko hneď odpovedal – áno, vtedy to viedol jeden taký starý pán profesor.

„Lenže Budinský-Krička vtedy nemal ani 40 rokov. Na to Budinský vyliezol z auta a hovorí: Ja som ten profesor. Lenže dedko oponoval - ale prosím vás, pánko, čo to rozprávate, ten je už dávno na pravde božej. Krička sa na neho pozrel, vtom si na neho spomenul a hovorí – veď ty si Voliar! Dedko od prekvapenia len zahabkal - áno, áno, som!“ smeje sa archeológ dávnej príhode.

Avšak napriek tomu, že Furmánek v Kyjaticiach vykonal dôsledný výskum, jeden podstatný detail ešte len čaká na odhalenie. Archeológovia tam totiž odkryli len pohrebisko kyjatickej kultúry, ale samotná osada, ku ktorej patrilo, dodnes nie je lokalizovaná.

„Podarilo sa nám nájsť iba osadu z mladšieho obdobia. Kde bola tá staršia osada,ku ktorej prináleží pohrebisko, to zatiaľ zostáva tajomstvom. Podrobným prieskumom by sa ju však určite podarilo nájsť, nemohla stáť ďaleko od pohrebiska,“ zakončil Furmánek.