Menu
Spojením dvoch dedín, Rimavských Zalužian a Príboja, vznikla v roku 1926 obec Rimavské Zalužany v okrese Rimavská Sobota. Dejiny obidvoch predtým samostatných sídiel sú však oveľa staršie a prvé písomné zmienky o nich pochádzajú už z obdobia stredoveku.
„Obidve obce mali svoju pečať, svoje vedenie, boli to úplne samostatné dediny, len situované blízko pri sebe. Keď sa spojili, bolo potrebné pre ne nájsť názov. Najskôr to mali byť Príbojské Zalužany, na veľké sklamanie niektorých obyvateľov však v slávnostnej reči vtedajší okresný náčelník prehlásil, že nová obec ponesie pomenovanie Rimavské Zalužany, nakoľko medzi nimi tečie rieka Rimava,“ priblížila starostka Janka Ďurišová.
Prvá písomná zmienka o Rimavských Zalužanoch pochádza z roku 1136, kedy sa ešte spomína ako súčasť susednej Rimavskej Bane, prípadne z roku 1362, kedy je už uvádzaná samostatne. „Hovorí sa, že v minulosti istá pani Kociha bývala neďaleko v drevenom hrade. Keď chodievala za svojím stádom ovečiek, vravievala, že ide ‘za luhy‘, teda za trávnaté pasienky. Tak údajne vznikol názov Zalužany,“ priblížila starostka možný vznik názvu dediny s tým, že táto miestna povesť sa spomína aj v obecnej kronike.
Pomenovanie druhej časti Rimavských Zalužian, Príboja, mohlo vzniknúť zo spojenia „pri boji“. „Údajne tu prebiehali nejaké husitské boje a títo bojovníci tu vraj mali postavenú na vrchu Viselná aj svoju drevenú baštu,“ ozrejmila Ďurišová podľa ktorej sa aj táto povesť spomína v starých písomnostiach.
Prakticky rovnaké vysvetlenie vzniku názvu Zalužany potvrdzuje vo svojej knihe Stručné dejiny Malohontu do roku 1803 i historik Leon Sokolovský. „Severne od Kocihy, za záplavovým, lužným priestorom, vznikli (Rimavské) Zalužany,“ uvádza historik. Pri názve Príboj sa však prikláňa k inej verzii. „Prúd Rimavy, posilnený vodami Rimavice, oddávna naráža do ľavobrežného svahu kopca Čachovica. Tento prírodný úkaz sa prejavil aj v názve Príboj, ktorým sa toto miesto oddávna označovalo,“ konkretizuje Sokolovský.
Históriu Rimavských Zalužian zachytáva i obecná kronika, ktorá bola písaná od roku 1937. Obec vlastní aj ďalšie staré písomnosti, napríklad školskú kroniku či knihu s hospodárskymi záznamami z roku 1864, v ktorej sú zachytené údaje až do roku 1960.
Ľudová tradícia spomína v okolí Rimavských Zalužian dva hrady. Prvý údajne stál na neďalekom kopci Bukovina, druhý na už spomínanom vrchu Viselná. Vo svojom diele Pamätihodnosti gemersko-malohontské ho v roku 1872 uvádza aj spisovateľ Samo Tomášik. „Nad osadou Príbojom, neďaleko Rimabani, na ľavej strane rieky Rimavy, stál niekdy hrad tento na okrúhlom pahorku, ktorého násypy a rumy i po dnes ešte sa rozoznať dajú. Dejepis ale o ňom mlčí,“ píše Tomášik s tým, že mohlo ísť buď o husitskú tvrdzu, alebo o protitureckú pevnôstku.
Preukázať či vyvrátiť existenciu týchto fortifikácií by mohol prípadný archeologický výskum, ten však zatiaľ podľa slov archeológa Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote Alexandra Botoša nebol doposiaľ realizovaný. „Archeologické výskumy prebehli iba v neďalekých obciach Kociha a Rimavské Brezovo,“ doplnil.
V obci pribúdajú mladí obyvatelia, vekový priemer vďaka nim klesá
S 355 obyvateľmi patria Rimavské Zalužany v okrese Rimavská Sobota k menším obciam, avšak záujem ľudí o bývanie v tejto dedine stúpa. TASR to potvrdila starostka Janka Ďurišová, podľa ktorej v posledných rokoch pribudli obyvatelia hlavne v časti Príboj.
„Evidujeme záujem predovšetkým mladých ľudí o bývanie v našej dedine, o výstavbu nových domov, ako aj o rekonštrukciu tých starších. Vekový priemer nám preto klesá, v súčasnosti sa pohybuje okolo 40 rokov,“ konkretizovala starostka.
Jednou zo služieb, ktorú obec ponúka hlavne mladším obyvateľom, je škôlka, sídliaca priamo v budove obecného úradu. „Pre mladých rodičov je to veľká výhoda, ktorú oceňujú. Pred pár rokmi sme síce mali pre nízky počet detí problém s udržaním škôlky, ale našťastie, to sa už zmenilo,“ doplnila.
Problémom pri výstavbe nových domov v obci je však podľa nej malý intravilán, ktorý prakticky kopíruje zastavané územie, potenciálne stavebné pozemky s veľkým množstvom vlastníkov, či ochranné pásma plynovodu, železnice, rieky Rimava i vedenia vysokého napätia, ktoré všetky prechádzajú obcou. „Ani náš celkový kataster nie je veľký, má len 426 hektárov, napriek tomu, že ho vlastne tvoria katastre dvoch niekedy samostatných dedín – Rimavských Zalužian a Príboja,“ doplnila Ďurišová.
Rimavské Zalužany sú situované približne v strede cesty medzi Rimavskou Sobotou a Hnúšťou, kam podľa starostky veľa ľudí dochádza za prácou. Viacerí podnikatelia ale pôsobia aj priamo v obci. „Najväčším zamestnávateľom je u nás Kamenárstvo Ulický, ďalších ľudí zamestnávajú miestni živnostníci. Niektorí obyvatelia však za prácou dochádzajú aj do Tisovca, Brezna či dokonca Rožňavy,“ priblížila Ďurišová.
Rimavské Zalužany sa rozvíjajú aj vďaka podporeným projektom. Jedným z najúspešnejším bolo podľa slov starostky vybudovanie kultúrno-spoločenského centra v prírode Lesík, ktoré slúži na organizovanie obecných aj iných akcií. Za ďalší úspešný projekt podľa vlastných slov považuje rekonštrukcie miestnych komunikácií Kožuškovo a Príboj, ako aj obnova požiarnej zbrojnice.
Naopak, podporený nebol projekt na obnovu budovy obecného úradu a priľahlého areálu. „Bude ma to stále mrzieť. Bol výborne vypracovaný, šlo o sumu takmer 390.000 eur. V prípade úspechu mal v podkroví vzniknúť priestor na ubytovanie, rozšírila by sa škôlka a upravil areál,“ podotkla Ďurišová s tým, že nakoniec sa zrealizovala len rekonštrukcia prázdnych miestností na prvom poschodí.
„Kedysi v nich boli umiestnené triedy, keďže objekt bol pôvodne budovou, v ktorej sídlila obecná škola. Po rekonštrukcii v týchto miestnostiach vznikli spoločenské priestory a knižnica,“ objasnila starostka.
Rimavské Zalužany: Centrum v prírode Lesík slúži obyvateľom viac než 80 rokov
Už viac ako 80 rokov môžu využívať obyvatelia obce Rimavské Zalužany v okrese Rimavská Sobota na rôzne akcie kultúrno-spoločenské centrum v prírode Lesík, vzdialené od centra dediny zhruba pol kilometra. Podľa slov starostky Janky Ďurišovej ide zároveň o jeden z najvýznamnejších projektov, ktorý sa v obci podarilo zrealizovať.
„V obecnej kronike je zaznamenané, že prvá tanečná zábava v Lesíku sa uskutočnila 28. júna 1934. Úpravu terénu vykonali školskí žiaci spolu s miestnym hasičským zborom. Zaujímavosťou je 300-sviečková petrolejová lampa, o ktorej je tiež zmienka v kronike. Obec ju zakúpila v roku 1937 a v tom istom roku aj prvýkrát svietila na školskom majálese v Lesíku,“ priblížila starostka.
V lete sa na tomto mieste konali zábavy, majálesy, juniálesy i rôzne divadelné predstavenia, z ktorých prvé malo názov Drotár. Neskôr pribudli aj diskotéky či akcie ku Dňu detí. „V Lesíku sa však organizovali aj športové akcie a hasičské súťaže. Odohralo sa tam napríklad 10 ročníkov Memoriálu Milana Haviernika, bývalého aktívneho predsedu miestneho hasičského zboru,“ povedala Ďurišová.
Novú tvár začal Lesík postupne získavať počas posledných rokov vďaka financiám z viacerých zdrojov.„Niektorí občania tento projekt síce dosť zatracovali a upozorňovali, že máme napríklad v hroznom stave cesty, lenže na taký účel v danom období nešli výzvy. Naopak, na Lesík sa nám podarilo na začiatku získať prostriedky pomocou Miestnej akčnej skupiny (MAS) Malohont,“ vysvetlila starostka s tým, že ďalšie peniaze neskôr získali cez Program obnovy dediny či Konto Orange.
Rekonštrukcia tohto areálu, ktorá zahŕňala spevnenie svahu, ako aj vybudovanie guľášoviska a amfiteátra, patrí podľa slov manažérky MAS Malohont Miroslavy Vargovej medzi najúspešnejšie projekty podporené ich inštitúciou v predchádzajúcom programovom období 2007 – 2013.
„Dôvodov je hneď niekoľko - návrh úpravy Lesíka bol konzultovaný s poslancami aj zástupcami aktívnych občanov a obec na to nadviazala ďalšími projektmi, v rámci ktorých bola upravená studnička a vybudovaný vstup do Lesíka. Ruku k dielu priložili aj miestne firmy a dobrovoľníci, ktorí areál naďalej postupne upravujú,“ podotkla Vargová.
Ako dodala, v MAS ich najviac teší, že podporou tohto projektu sa Lesík, ktorý bol využívaný aj roky predtým, zveľadil, a stal sa miestom oddychu nielen domácich obyvateľov, ale i návštevníkov z okolitých obcí, ako aj miestom konania rôznych podujatí.
V obci pôsobí posledný výrobca kyjatických hračiek v regióne
Rimavské Zalužany v okrese Rimavská Sobota sa môžu pochváliť viacerými aktívnymi obyvateľmi, ktorí sa uplatňujú v umeleckej oblasti. Patrí medzi nich napríklad Ladislav Hedvigi, ktorý je v regióne v súčasnosti posledným výrobcom tradičných kyjatických hračiek, typických svojimi rytými geometrickými vzormi.
Ako uviedol pre TASR, výrobe drevených hračiek sa venoval aj v minulosti, ku kyjatickým sa dostal zhruba pred piatimi rokmi a intenzívnejšie sa im venuje posledné dva roky. „Hľadal som nejakú inšpiráciu a v knihe Slovenské ľudové hračky som našiel obrázky týchto hračiek. Páčila sa mi ich geometrická výzdoba a myslím si, že čo sa zdobenia týka, sú minimálne európskym unikátom, ak nie svetovým,“ priblížil Hedvigi.
Na prvý pohľad sa mu podľa vlastných slov zdalo, že ich výroba nebude zložitá, opak bol však pravdou. „Najťažšie bolo vyrobiť si potrebný nástroj, na tom som takmer hneď skončil. Nedá sa kúpiť, každý si ho musí spraviť sám, aby dobre fungoval. Nejde totiž ani tak o dlabanie, ako skôr o rytie. Čiara musí mať navyše pekné rovné okraje,“ vysvetlil Hedvigi, ktorý svoje výrobky šíri prostredníctvom Ústredia ľudovej umeleckej výroby a sporadicky navštevuje i jarmoky.
V umeleckej oblasti sa realizuje aj Ivana Jackuliaková, ktorá sa venuje výrobe štylizovaných čeleniek, klobúkov a šperkov do vlasov. Ako sama povedala, ide vlastne o všetko, čo sa týka koruny ženskej krásy. „Snažím sa v nich vyjadriť ženskú podstatu, vnútornú a vonkajšiu krásu ženy, jej poslanie na tomto svete. Inšpiruje ma jej historická stopa v dejinách ľudstva od praveku až po dnešnú ľudovú tvorbu. Pokúšam sa ju pretaviť do modernej doby 21. storočia, plnej jednoduchej elegancie, ktorá v sebe akoby niesla chlad, odcudzenie a zabúdala na krásu všade okolo nás,“ podotkla autorka, ktorá svoje diela prezentovala doteraz na troch výstavách.
Dodala, že jej štylizované party nosia ženy napríklad na svadbách či folklórnych podujatiach, je ich však možné nosiť aj na moderné festivaly, do divadla, či na vernisáž. „Vyrábam tiež klobúky a vlasové šperky, ktoré sú určené vyslovene na bežné nosenie. Ide len o to, aby konkrétna žena bola s nimi stotožnená. Nemám rada uniformitu, čo sa prejavuje aj v mojej tvorbe. Každý človek je jedinečný a tú svoju jedinečnosť by mal dať aj najavo,“ povedala umelkyňa.
Umelecké sklony majú aj členovia jej rodiny - manžel Ján Jackuliak je nožiar a syn Martin umelecký kováč. V minulosti bol v obci aktívnym umelcom aj ďalší obyvateľ, Jozef Siničák, ktorý s miestnymi chlapcami nacvičoval zbojnícke tance a tkal guby, teda pokrovce z ovčej vlny.
Zo spolkov v obci funguje organizácia Slovenského zväzu záhradkárov, ktorá má pri dedine svoju záhradkársku oblasť, ako aj organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Zaujímavosťou je, že miestny dobrovoľný hasičský zbor (DHZ) vlastní historické vozidlo Praga RN, ktoré miestni hasiči vyhrali ešte v 50. rokoch na Strahovskom štadióne.
„Do Prahy šli naši chlapi vlakom a naspäť sa už vrátili na ‘erene‘. Toto auto tu dodnes máme, stále je pojazdné a počas rôznych obecných akcií na ňom jazdíme,“ uviedol predseda DHZ Rimavské Zalužany Ján Palik.
Rimavskozalužanskí dobrovoľní hasiči sa často zúčastňovali rôznych súťaží, podľa Palika dospelí štyrikrát štartovali na majstrovstvách Slovenska a žiaci 18-krát na majstrovstvách kraja. V posledných rokoch bol síce miestny DHZ v určitom útlme, ale podľa predsedu už nastupuje nová generácia mladých chlapcov a dievčat.
Pozrite si tiež galériu historických fotografií Rimavských Zalužian, ktoré pochádzajú z obecnej kroniky:
