Menu
Prvé desaťročie 20. storočia bolo nezvyčajne suché, koryto rieky Rimava sa scvrklo na šírku jedného metra. Začiatkom leta roku 1913 sa ale rozpršalo. Nešlo o nejaké silné prehánky, len pršalo skoro každý jeden deň. Presne v tom období sa dokončievala železničná trať Rimavská Sobota – Poltár.
Koľajnice boli ukladané na zvýšený násyp, aj keď sa ozývali jednotlivé hlasy, že v prípade povodne sa z násypu stane hrádza a voda zatopí mesto. 13. 8. 1913 sa opäť spustil dážď, vytrvalo pršalo nasledujúce dva dni. Hladina rieky Rimava sa začala nebezpečne dvíhať a do toho prišla prietrž mračien, ktorá zasiahla Tisovec a Hnúšťu.
Článok pokračuje pod reklamou
Z okolitých kopcov sa valila voda a zaplavila Klenovec aj s Hnúšťou. Vytvorila sa prívalová vlna, ktorá postupovala dole údolím Rimavy. V Rimavskej Bani príval zmietol budovu mlynu a jeho rozbité súčasti odnášal so sebou. Pri Čerenčanoch vystúpila rieka Rimava z koryta a začala zaplavovať okolie.
Páni zo župy ako aj z radnice boli v pohotovosti, ale ešte stále dúfali, že dážď ustane a situácia sa upokojí. 15. 8. v poobedňajších hodinách sa stávala situácia kritickou. V smere od Sobôtky bolo už celé územie pod vodou. Zatopená a zničená bola mestská záhrada a voda sa valila ulicami mesta. Nápor vody nevydržal dom Štefana Lőcsösa a v podstate sa rozpadol.
Podžupan Géza Lukács požiadal hlavného inžiniera Dionýza Schillera, aby šiel na pomoc do Tomášovej a dal tam vykopať jarok, ktorý by zvádzal vodu a zabránil jej zatopeniu. Hlavný inžinier Schiller pôvodne riadil výstavbu železnice na trase Rimavská Sobota – Poltár, ale videl veľmi zlú situáciu v meste, a tak počúvol žiadosť podžupana.
Keď prišiel do Tomášovej, zistil, že nový železničný most dlhý 25 až 30 metrov v smere na Včelinec je v priamom ohrození. Vlny už prekonali železničný násyp, narážali do jeho pilierov, zoslabovali nosnú konštrukciu a bola obava, že sa most zrúti. Okamžite začal konať a poslal robotníkov, aby priniesli dva vagóny štrku, ktorý chcel okolo pilierov vysypať. Na pomoc mu medzitým prichádzali inžinieri Lechner a Aschner spolu s 30 robotníkmi.
Začalo sa stmievať, práce však neustali, svietili si pritom fakľami. Stúpajúca vodná hladina podmývala čím ďalej tým viac piliere mosta. Robotníci z jeho oboch strán stavali masívnu drevenú konštrukciu, ktorá mala most zosilniť a ochrániť. Bol to boj s časom, ale všetko nasvedčovalo tomu, že bude napokon úspešný. Konštrukcia bola hotová, už tam bolo treba nasypať len štrk, ktorý robotníci na miesto dotlačili vo vagónoch.
V čase, keď okolo deviatej hodiny večer s vagónmi vstúpili na most, jeho zoslabená železná konštrukcia nevydržala, povolila a zrútila sa do vody. Spolu s vagónmi sa v rozbúrenom „jazere“ ocitlo tiež desať robotníkov, ktorí spadli aj s mostom. Hladina vody bola tak vysoká, že nebolo vidieť ani jeden z dvoch vagónov. Začal boj o život robotníkov.
Inžiniera Aschnera spláchla vlna, ale z veľkými ťažkosťami sa zachránil. Vedľa neho stojací 27-ročný predák Štefan Kolossa utrpel pri páde tak ťažké zranenie, že po troch hodinách pobytu v nemocnici zomrel. Jozef Kurin bojoval vo vode o svoj život skoro dve hodiny. Podarilo sa im ho napokon vytiahnuť, ale v nemocnici svojim zraneniam podľahol. Štyria ďalší robotníci sa z vody dostali von s ľahšími zraneniami a skončili v miestnej nemocnici. Menovite išlo o Michala Scerbana, Mikuláša Baleja, Jána Antona a Jána Orosza. Štyria však boli stále ešte vo vode a nebola po nich ani najmenšia stopa. Napokon o sto metrov nižšie našli mŕtveho Pavla Vinárcsika a povodňové vlny vyniesli na breh mŕtvoly Michala Bilága a Ladislava Dumráta. Nezvestným bol teda už len Michal Kurta, jeho telo vyplavili vlny až dňa 19. 8.
V stálej permanencii bol podžupan Géza Lukács, starosta Dr. Ladislav Kovács ako aj velitelia poriadkovej a kriminálnej polície. Celú noc nezažmúrili oko, a hasiči spolu so žandármi boli v nepretržitej službe. Niektoré domy v meste začali strácať stabilitu, hrozilo ich zrútenie. Mesto poslalo na pomoc robotníkov, ktorí mali pristavať k ohrozeným domom podpery. Prestrašené obyvateľstvo bezradne pobehovalo ulicami mesta.
Na obed 16. 8. konečne prestalo pršať a na oblohe sa ukázalo slnko. Tento stav, ktorý vlieval obyvateľom mesta novú nádej, však trval len veľmi krátko. Obloha sa opäť zatiahla a na ťažko skúšanú Rimavskú Sobotu sa zniesol hustý dážď…
Zdroje :
Pesti Hírlap zo dňa 20. 8. 1913
Az Érdekes ujsság zo dňa 7. 9. 1913
Pesti Hírlap zo dňa 17. 8. 1913
Dunántúl zo dňa 17. 8. 1913
Gömör – Kishont zo dňa 17. 8. 1913
Gömör – Kishont zo dňa 24. 8. 1913
Autor:
Vladimír Gondáš
