Menu
Chvíle strávené v zákopoch po boku mŕtvych spolubojovníkov a kričiacich ranených boli podľa účastníka odboja, 89-ročného Vladimíra Strmeňa z Banskej Bystrice, tými najhoršími, aké zažil počas Slovenského národného povstania (SNP). Uviedol to pre TASR počas osláv jeho 73. výročia v Banskej Bystrici.
„Ak niekto povie, že nám bolo dobre, tak to nie je pravda, zažili sme veľa útrap. Stravu, vodu a muníciu nám mohli prisúvať len v noci a preto sme jej mali nedostatok. Velitelia nám kázali strieľať len krátkymi dávkami, čo sa však nedalo,“ zaspomínal si Strmeň na chvíle strávené v bojoch.
Jeden z najťažších okamihov zažil podľa vlastných slov v októbri 1944, kedy bol počas boja ranený a črepiny ho zasiahli do ruky a chrbta. „Mal som šťastie, že ma hneď ešte pod paľbou zobrali na obväzište. Tam bola náhodou sanitka, ktorá nás doviezla do Banskej Bystrice, kde ma operovali,“ priblížil s tým, že do nemocnice vtedy privážali obrovské množstvo ranených. „Operačná sála šla na tri zmeny. Pod jej oknom bola veľká kopa odoperovaných rúk a nôh, vo veľkej kaluži krvi. Bolo hrozné vidieť to,“ dodal.
Napriek stratám malo podľa neho SNP veľkú strategickú úlohu. „Jeho cieľom bolo prispieť k čo najskoršiemu ukončeniu druhej svetovej vojny. Veď stála 60 miliónov ľudských životov. Ak by sa bola skrátila o niekoľko dní, týždňov či len o deň, koľko ľudí mohlo žiť,“ zdôraznil Strmeň.
