Menu
Tento príbeh patrí do dejín československej kriminalistiky a bol aj sfilmovaný. Vo filme však osoba, o ktorej sa tu bude písať, hrala len epizódnu úlohu. V jednej z mestských častí Rimavskej Soboty stojí pomník a pre miestneho hrdinu ho dal postaviť prezident T. G. Masaryk.
Ferenc Kiss sa narodil 18. 7. 1906 v obci Mezőtárkány (Hevešská župa – Maďarsko). Ako sa stal obyvateľom Rimavskej Soboty, konkrétne mestskej časti Bakta, nie je známe, ale býval tam aj s rodičmi. V Rimavskej Sobote pracoval ako robotník v poľnohospodárstve.
Článok pokračuje pod reklamou
V októbri roku 1926 narukoval do 6. pešieho „Hanáckeho“ pluku do Olomouca. Základný výcvik zvládol skvelo a v dokladoch mal zapísané, že rozkazy plnil dobre a včas, nadriadeným vzdával primeranú úctu. Jeho zbraň ako aj uniforma boli vždy v poriadku. Pokiaľ by bol býval vedel čítať a písať, mal by našliapnuté do hodnosti poddôstojníka. Nikdy nechodil do škôl a až na vojne sa začal vzdelávať. Postupne sa naučil čítať aj písať a takto už mohol napísať domov svojim rodičom alebo frajerke.
24. 9. 1927 vo večernom rozkaze prečítali aj jeho meno, bol medzi tými, ktorí nastupovali ako stráž do vojenskej väznice.
V divíznej vojenskej väznici bol práve umiestnený viacnásobný vrah a lúpežník Martin Lecián. Tento mal za sebou už viac úspešných pokusov o útek z väzníc, preto bol umiestnený do najlepšie stráženej vojenskej väznice, kde čakal na svoju popravu.
Lecián napriek svojej ťažkej kriminálnej dráhe, mal povesť fičúra a bol miláčikom žien a čiastočne aj novinárov. Dokonca pouliční umelci skladali o ňom pesničky, teraz však prichádzal jeho koniec.
Vo väzení mimo iných väzňov sedel aj kasár Ladislav Kašpařík a spolu spriadali plán úteku. Na nohách však mali ťažké okovy a putá sa im neskladali ani z rúk. Okrem toho ich strážili zosilnené stráže. Leciánovi a Kašpaříkovi sa podarilo presvedčiť jedného strážcu, vojaka Tomisa (niekde uvádzaný ako Tomic), aby im zadovážil anglickú pílku tzv. vlas. Sľúbili mu za túto službu väčšiu sumu peňazí a on im vyhovel. Prepílili si putá a večer počas služby vojak Tomis otvoril celu, kde bol Kašpařík. Potom otvorili dvere na Leciánovej cele. Aby vojak Tomis neupadol do podozrenia, tak ho spútali a zapchali mu ústa. Lecián sa zmocnil Tomisovej pušky, ku ktorej bolo 38 nábojov.
Za rohom chodby čakali, kedy sa objaví druhý strážnik, ktorým bol vojak Kiss. Keď sa priblížil, tak sa na neho Lecián vrhol s puškou, na ktorej mal nasadený bodák. Potreboval ho potichu zabiť, aby vojak Kiss nespustil poplach. Útok s bodákom smeroval na hrdlo Kissa, ten ho však odvrátil, ale zasiahol ho do tváre a zranil ho. Odvrátil aj druhý útok a Lecián zistil, že cez vojaka Kissa neprejde. Strelil ho teda do brucha, ale tým upriamil na seba pozornosť kľúčiarov a spustil sa poplach. Ferenc Kiss sa napriek zraneniu pozbieral zo zeme a naďalej kládol aktívny odpor, úder puškou do hlavy ho už poslal definitívne do bezvedomia.
Prestrelka vo vnútri väznice trvala od 23.30 do 02.00 hod., keď sa obaja zločinci vzdali. V tom čase tam už boli aj četníci, ktorí išli náhodou okolo väznice a prišli vojakom na pomoc. Celkovo bolo vystrelených viac ako 300 nábojov. Vojak Kiss bol okamžite prevezený do nemocnice, kde ho v skorých ranných hodinách operovali. Lekár dúfal, že ho zachráni.
Ferenc Kiss 27. 9. 1927 svojmu zraneniu podľahol. Prípad vzbudil veľkú pozornosť v celom Československu. Medzi prvými reagoval továrnik Tomáš Baťa, ktorý chcel na vlastné náklady dať previesť pozostatky k pochovaniu do Rimavskej Soboty. Ministerstvo národnej obrany neprijalo túto ponuku a prevoz realizovalo na svoje náklady. Tomáš Baťa potom zaslal rodičom Ferenca Kissa 5.000 korún. V reakcii na tento počin následne viac ľudí finančne podporilo rodinu zavraždeného.
Prezident republiky T. G. Masaryk dal postaviť nad jeho hrob pomník, kde je napísané, že československý vojak nech je hocijakej národnosti, aj život obetuje v záujme svojej vlasti. Vojak Ferenc Kiss bol posmrtne povýšený do vytúženej poddôstojníckej hodnosti desiatnika. Jeho hrob bol veľmi často navštevovaný a 2. 6. 1928 sa pri ňom zastavil aj britský profesor Seaton Watson, ktorého sprevádzal košický župan Dr. Juraj Slávik.
Martin Lecián žil len o týždeň dlhšie ako jeho posledná obeť a 3. 10. 1927, keď zamietol prezident republiky jeho žiadosť o milosť, bol popravený.
Pomník v Bakte stojí do dnešných dní, je nepovšimnutý a rozhodne by si zaslúžil väčšiu pozornosť.
Zdroje:
VHÚ Praha – Naše vojsko zo dňa 28. 10. 1932
Slovenský denník zo dňa 5. 10. 1927
Gemer – Malohont zo dňa 8. 10. 1927
Slovák zo dňa 1. 10. 1927
Autor: Vladimír Gondáš
