Menu
Našu rodáčku z Hnúšte, Luciu Slovákovú, počúvajú ľudia na celom Slovensku. Pracuje ako hlásateľka správ v populárnom rádiu Anténa. Redakcia Echoviny.sk si na Luciu pripravilo zopár otázok.
Lucia Slováková: Robím to, čo som vždy chcela.
Lucia, tvoj hlas počuje celé Slovensko. Ako si sa dostala k práci v rádiu? Bol to tvoj sen?
Tých snov bolo od malička niekoľko, a tiež je pravda, že sa mi postupne aj plnia. Jedným z nich bolo aj rádio, takže si žijem svoj sen. A môj príchod do rádia? Jedného pekného dňa som si nechtiac prepla stanicu, ktorú som zvykla počúvať a naladila sa mi tam Anténa. Páčilo sa mi ako hrajú, tak som si pozrela webovú stránku rádia. Do toho mi napísal bývalý kolega z televízie a zistila som, že tu tiež pracuje. Dal mi kontakt na generálneho, dohodli sme si pohovor, ktorý trval takmer dve hodiny a zrejme som splnila očakávania, lebo som tu a robím to, čo som vždy chcela.
Aký vzťah máš k svojmu rodnému mestu, Hnúšťa?
Môj vzťah k Hnúšti je pomerne silný. Stále tu žijú moji rodičia, vyrástla som tu, chodila do školy, hrala volejbal... Ale priznám sa, že domov nechodím až tak často, ako by som chcela. Na jednej strane nie je čas, na druhej tam nie je nejako extra veľa možností čo sa dá robiť. Väčšina spolužiakov sa tiež odsťahovala, takže naše rodné mestečko máme skôr ako vztyčný bod na stretávky (úsmev). Aj keď jedna kamarátka, tá najlepšia z detstva tu stále je, takže ona a jej dcérka sú vždy tie, ktoré nikdy nevynechám a tiež sú o dôvod naviac, prečo sa domov vždy teším.
Ako sa ti žije v hlavnom meste?
Lucia Slováková: Ráno odídem z domu a vraciam sa v noci.
Najvýstižnejšie slovo je rýchlo. Ale zároveň dobre. Pomaly to bude osem rokov čo som tu, takže už tu mám svoje zázemie, kamarátov, ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Mám rada ruch a presne ten tu mám v takej miere, ktorá sa dá zvládnuť. Bývam v tichej lokalite, takže keď potrebujem oddych, mám aj ten. Tiež je tu veľa možností čo sa voľného času týka. Prakticky, ráno odídem z domu a vraciam sa v noci. To asi hovorí za všetko. Som tu spokojná
Čo je náplňou tvojej práce?
Do rádia chodím na desiatu, správy sú každu hodinu vždy o celej až do osemnástej. A mojou náplňou je všetko, čo sa práve tých správ týka. Od vyhľadávania tém, cez ich spracovanie, až po prečítanie. Milujem túto prácu, rádio je naozaj ako droga. Keď sa pomýliš v televízii, stále to vieš uhrať povedzme tým, ako vyzeráš. V rádiu sa na to spoliehať nemôžeš, a všetko je buď – alebo (smiech). Svojim spôsobom adrenalín, aspoň na začiatku to tak bolo.
Tvojim koníčkom je fotografia. Kedy ti urobili prvú profi fotku?
Odvtedy už prešlo pár rokov . Spravil mi ju Tomáš Kostka v marci 2007. Pamätám si to úplne presne, lebo to bol tiež jeden z mojich snov. Pred prvým fotením mi povedal, že sú len dve možnosti. Buď sa mi zapáčia "svetlá reflektorov" alebo nie...môžeš hádať čo sa stalo.
Ľudia poznajú tvoje fotogenické sebavedomé ja z fotiek. Si taká aj v reáli?
Fotenie je ako hodina herectva. Raz si za romantickú dušu, inokedy dominu v koženom s bičíkom v ruke. Vždy je to o nejakej póze, ktorá je v tej chvíli žiadaná. Aká ale som, to vie len málo ľudí. A myslím, že to tak môže ostať aj naďalej.
Čo je na práci v rádiu najlepšie a čo by si kľudne vynechala?
Najlepšie je úplne všetko. Sme mlady kolektív, takže si máme čo povedať. A ako bonus, máme výborných nadriadených. Nevynechala by som naozaj nič, to by už nebolo ono. Všetko do seba pekne zapadá.
Máš nejaký odkaz pre čitateľov Echovín?
Uživajte si leto, slnko, voľno, ľudí, úsmevy, pozitívnu energiu a všetko čo sa s týmto ročným obdobím spája. A zároveň choďte za tým, po čom túžite...
