Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote v rámci špecializácie na hmotnú a duchovnú kultúru Rómov (od roku 1996) rozširuje svoj zbierkový fond o predmety dokumentujúce rómske etnikum. Počas mesiaca jún si múzeum pre verejnosť pripravilo ukážku kováčskych výrobkov Igora Radiča z Klenovca. Vystavené sú úžitkové a dekoratívne predmety.
V 18. a 19. storočí bolo jedno z hlavných zamestnaní Rómov v Gemeri-Malohonte kováčstvo. Kováčske remeslo si do Európy priniesli z Indie, kde spracovanie železa bolo na vysokej úrovni. Prví rómski kováči, prichádzajúci do Uhorska dostali povolenie vyrábať poľnohospodárske náradie (motyky, sekery, vidly), stavebné kovové materiály (krample, klince, závory, pánty) i zbrane (bodáky rôznej veľkosti, meče halapartne). Kováčska dielňa Rómov pozostávala zo železnej nákovy, mechu, z jedného alebo viacerých kladív a klieští rôznych tvarov.
Radiča priťahoval oheň od detstva
Tradičné rómske kováčstvo sa začalo pod vplyvom industrializácie a lacnej priemyselnej výroby postupne vytrácať. Nezaniklo však úplne. Našlo si svoju cestu v podobe umeleckého kováčstva, o čom svedčí ojedinelá rómska kováčska dielňa Igora Radiča v Klenovci.
Igora Radiča, už ako 12-ročného, priťahoval oheň a železo. V 14-tich nastúpil na učňovku v Rimavskej Sobote a popri štúdiu sa na Jednotnom roľníckom družstve v Klenovci zaúčal u starých majstrov – kováčov Bálinta, Antala a Hrušku, ktorí ho naučili „ako cítiť kladivo v ruke“. Prvý výrobok – sekeru zhotovil pre miestneho krčmára už ako 16-ročný. Po získaní výučného listu sa zamestnal na Jednotnom roľníckom družstve v Klenovci, kde vykonával kováčske práce. Práca s ohňom a železom sa stali nielen jeho koníčkom, ale aj zdrojom obživy. V roku 1995 si založil živnosť. Sám si vybudoval a zariadil kováčsku dielňu a prvé nástroje zdedil po svojom majstrovi.
Život bez „klopania na nákovu“ si ani len nevie predstaviť.
„Zo železa môžete vyhotoviť čokoľvek na čo si spomeniete.“, tvrdí Igor Radič, ktorý sa špecializuje hlavne na výrobu a opravu brán a plotových dielcov, podkúvačstvo, ostrenie sekier a motýk či na opravu kovového náradia. Podľa kresieb zhotovuje rôzne dekoratívne predmety. Pri práci uplatňuje tradičné postupy a hodnoty, ktoré obohacuje o vlastnú fantáziu. Dekoratívne prvky využívané pri výrobe brán, mreží a rôznych dekoratívnych predmetov si vymýšľa sám.
Kováčskemu remeslu zaúča svojich synov, s ktorými sa zúčastňuje rôznych výstav, súťažných prehliadok a folklórnych slávností na Slovensku. Hoci je už sám majstrom kováčom, s pokorou tvrdí, že neustále sa má čo učiť. Život bez „klopania na nákovu“ si ani len nevie predstaviť.
Tlačovú správu pripravila:
Mgr. Martina Mareková