Menu
Egor Indiani je slovenský filmár a spisovateľ, narodený 3. augusta 1983 v Hnúšti. Študoval slovenský jazyk a literatúru na FFUK v Bratislave, no štúdium dobrovoľne zanechal. Po dovŕšení tridsiatin začal striedavo písať a točiť guerrilla filmy.
Občasne sa venuje fotožurnalizmu a krátkym reportážam z ciest po treťom svete. Od roku 2018 začína produkovať hudobné videoklipy. Momentálne žije na voľnej nohe v Prahe.
Prečo ste si zvolili práve pseudonym Egor Indiani? Čo Vás inšpirovalo?
Pohnútky pre pseudonym boli čisto pragmatické: chcel som sa vymedziť voči skutočnosti, že aj keď to, čo píšem je do veľkej miery autobiografické – v konečnom dôsledku to je len fikcia, literatúra, ktorú treba chápať ako príbeh – krorý sa mohol, ale aj nemusel stať. No a tvorivé alter ego Egora Indianiho mi tak poskytuje slobobu fabulovať vo fikcii a pritom byť zakotvený v realite, ktorú chcem ako autor zachytávať a popisovať. Meno Egor vymyslel ešte kedysi dávno kamarát Ondrej zo Šale, ktorý vedel, že som mal rád filozofa Egona Bondyho a tak nejako “dokomolil” naše mená. No a “priezvisko” Indiani som si vymyslel sám v súvislosti s mojím záujmom o prírodné kultúry, Indiánov a ich étos – život v súlade s prírodou a celý ten koncept bojovníkov – či už vo svete alebo v sebe samých.
Kde ste a čo ste študovali na ZŠ a SŠ? Ktoré predmety Vás bavili a ktorí učitelia Vás možno v niečom ovplyvnili?
Základku som si odbil na Centrumke a ďalej som študoval na Gymnáziu Mateja Hrebendu v Hnúšti. Musím však podotknúť, že ma teda moc stredná škola nebavila…a cítil som sa skôr ako outsider. Ale spomínam na p. Féderovú, ktorá nás učila slovenský jazyk a literatúru takým autoritatívnym spôsobom v duchu rímskeho “rozdeľ a panuj” a cez povinné čítanie som sa tak dostal k Hemingwayovi, či Dostojevskému a vôbec literatúre ako takej a to ma celkom bavilo.
Čomu ste sa chceli venovať po štúdiu strednej školy a ako to nakoniec skončilo naozaj?
Po gymnáziu som si teda povedal, že skúsim ďalej študovať Slovenský Jazyk a Literatúru, tak som sa prihlásil do Bratislavy na Filozofickú Fakultu. Priznám sa však, že vo svojich dvadsiatich rokoch som vôbec nemal predstavu, čo vlastne od života chcem a moje dospievanie skôr ako nejaký cieľavedomý vývoj pripomínalo, ehm - neriadenú strelu: dosť som experimentoval so všetkým s čím sa snáď dalo, štúdium som dvakrát prerušil, nakoniec ani nedokončil a na dva roky som doslova zdrhol do Veľkej Británie, konkrétne do jedného malého mestečka vo Walese, kde som sa zamestnal v antikvariáte. Stále som však tak nejako podvedome inklinoval k literatúre a vedel som, že skôr, či neskôr budem písať… Ale zároveň som nemal žiadne životné skúsenosti, o ktorých by malo cenu rozprávať, tak som cestoval, vystriedal kopec nezmyslenych zamestnaní až tento môj vanderlus nakoniec vyústil tak, že som zobral svojho psa, zbalil batoh, vydal sa na cestu hrdinov SNP naprieč Slovenskom a keď toho nebolo málo, nakoniec som sa zdekoval úplne a odišiel som na more – do Karibiku na výletné lode, kde som sa dva roky živil ako fotograf. Odtiaľ ma osud zavial až do Južnej Afriky, a niekde tam – po týždni strávenom v samote v kalaharskej púšti som si povedal, že takto to ďalej nepôjde a keď toto všetko nezačnem nejakým spôsobom zdieať so svetom, tak to bude obyčajná póza, mlátenie prázdnej slamy… To už som mal skoro tridsať a po návrate domov som začal písať a točiť filmy.
Čomu sa venujete dnes? Predstavte svoju prácu.
Od tridsiatky, a po tom, čo som sa vrátil z Karibiku som na voľnej nohe. Od tej doby sa snažím písať – debutoval som novelou Rauš, na ktorej som začal robiť zhruba v tom čase ako som natočil svoj prvý dokument DFF: Lost in Poland. Po návrate z Ameriky som doma dlho nevydržal a presťahoval som sa do Prahy. Tam sa mi prakticy hneď podarilo dostať k filmu, kde pracujem doteraz.
V marci minulého roku mi vyšla druhá kniha, Bravo Bravo a tiež som v pražskom kine BioOko premiéroval s mojím druhým dokumentárnym filmom, Curanderos, s ktorým som absolvoval také osvetové miniturné po cca 25 mestách v ČR a SR. Dokonca nejakým vrtochom osudu Curanderos skončilo na ekologickom festivale v Rusku, takže som v máji letel na Sibír.
Na začiatku minulého roka som tiež natočil knižný trailer pre Bravo Bravo a na jeseň som začal produkovať hudobné videoklipy. Takže sa snažím robiť to, čo ma baví – a síce hovoriť o témach, ktoré ma zaujímajú, či už prostredníctvom filmu alebo literatúry. No a popritom, aby som sa uživil, tak vypomáham na rôznych filmovačkách, väčšinou okolo kamery a občas fotím.
V minulom roku som takto odtočil päť celovečerných filmov, napríklad s režisérmi Markom Škopom (Osadné, Eva Nová), či Irenou Pavláskovou (Fotograf, Čas sluhů), cez leto som pomáhal na filmovačke v Nórsku a podarilo sa mi byť tiež na pľaci s režisérom klipu Breathe od Prodigy, alebo naposledy pred vianocami s hercom Benediktom Cumberbatchom. Momentálne som v Dánsku kde pomáham na jednom krimminálnom seriáli s kameramanom, čo natočil seriál Bron.
Vaša kniha RAUŠ hovorí o mladom chalanovi, ktorý ušiel z malého mesta do Bratislavy. Je táto kniha o Vás, inšpirovali ste sa vlastnými spomienkami?
Ja som ten typ spisovateľa, ktorý nefabuluje na sto percent… Veci, o ktorých píšem som si takým, či onakým spôsobom odžil a mám pocit, že dokážem písať len o reáliách a pocitoch, ktoré dôverne poznám. Rauš vznikol z pocitu, ktorý som kedysi dávno doma zažíval: a síce, keď mladícke ideály narazia na tvrdú stenu každodennej reality života, a človek si uvedomí, že tam odkiaľ pochádza už mu je akosi tesno. Do toho primiešajte chudobu v nerozvinutom regióne, všadeprítomný alkoholizmus, a vzostup neonacizmu na strednom Slovensku a máte zamiesené na trable.
No zároveň som chcel vytvoriť “hrdinu”, (alebo skôr antihrdinu), ktorý nebude svoj osud len pasívne príjmať, ale skúšal som sa ako autor zamyslieť nad tým, čo by sa stalo, keby sa jednotlivec vzoprel morálke a konal podľa svôjho vlastného presvedčenia – a čo je asi najdôležitejšie, že čo to vlastne znamená v prípade Vlada Valasa , ktorý vnútorne bojoval so zlom v podobe surového násilia…
No ja aj s odstupom času Rauš beriem v prvom rade ako kowbojku – nie je to žiadna vysoká literatúra a ani autobiografia – ale skôr divoká jazda na húsenkovej dráhe marazmom odvrátenej strany Slovenska, s rozbitými držkami, zločinom z vášne, bizarnými charaktermi a zistením, že nikdy nebolo tak zle aby nemohlo byť ešte horšie.
Predstavte nám aj Vašu druhú knihu BRAVO BRAVO – je to príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami alebo je to číra fantázia?
Bravo Bravo je kniha o hľadaní identity mladého človeka v izolácii emigrácie na druhom konci sveta. O skúmaní hraníc slobody, či už v tom materialistickom slova zmysle, keď nám z nej veľké korporácie a životný štýl zameraný len na konzum postupne ukrajujú, ale tiež si kladie otázku, do akej miery je ešte ok, keď sa vám niekto snaží nahovoriť čomu máte veriť a ako podľa toho máte žiť a aj naopak: kde končí právo jednotlivca zasahovať do slobody iného človeka, keď vidí, že ten druhý spáchal de facto spirituálnu samovraždu.
Bravo Bravo sa venuje u nás nie veľmi (chvalabohu) rozšírenému fenoménu kultov, alebo ak chcete siekt – ktoré majú pritom inde za hranicami celkom bohatú históriu a postupne sa vkrádajú aj do inak celkom konvenčných náboženstiev, či filozofických smerov.
Knihu som napísal po vlastnej skúsenosti s niečím podobným. Istý čas som sa potom zaoberal študovaním fenoménu kultov a rozhodol som sa, že príbeh postavím ako voľné pokračovanie Raušu – kde sa vedľajšia postava, Maxon, stáva hlavným hrdinom a opúšta svoje mesto aj svoju krajinu, a popisuje život námorníka, a vlastne nomáda v globalizovanom svete. Ja som si až po napísaní tej knihy uvedomil, ako sa môj spôsob života po tridsiatke zmenil: strašne veľa času som strávil mimo domov, dokonca aj v Prahe som zhodou okolností žil skoro rok na hoteli a aj tento rozhovor píšem z Dánska. No a chcel som vniesť poetiku takéhoto životného štýlu aj do mojej druhej knihy.
Vy natáčate aj guerrilla filmy. U nás to nie je až také bežné a mnohí ani nevedia, čo to vlastne je. Viete nám stručne vysvetliť, čo to znamená a o čom vlastne Vaš filmy sú?
Guerrilla filmárčina je vlastne taká z núdze cnosť. Je to točenie “nadivoko” – bez skutočného rozpočtu, bez štábu a mnohokrát aj bez povolenia. No zároveň “vedľajšie efekty” takéhoto štýlu sú autenticita lebo vášmu subjektu sa dostane ľahšie “pod kožu”, čo je oveľa jednoduchšie ako s filmovým štábom. Ale na druhej strane sám človek nenatočí niečo sofistikovanejšie lebo filmárčina je tímová práca – a dielo tým v konečnom dôsledku trpí… Takže guerrilla točenie beriem ako štádium vývoja.
Zaujímajú ma okrajové témy: hlavne subkultúry a veci, ktoré sú tak povediac na hranici či už zákona, alebo nejakých konvenciíí, čo ale dokáže obohatiť naše poznanie keď sa na ne dokážeme pozerať z rôznych uhlov pohľadu – o čo mi práve v mojej práci ide.
Dokumentárne filmy som natočil zatiaľ dva: prvý je miniportrét o punkovom pesničkárovi, ktorý si hovorí Dáša Fon Fľaša a druhý je o halucinogénnom nápoji Ayahuaske. Pre tých, ktorí nevedia, čo to je – Ayahuaska je silný halucinogén, ktorý ale domorodé kmene v Amazonskom pralese považujú za posvätný a liečia ním rôzne psychické nemoci. Týmto ľuďom sa hovorí Curanderos, čo v preklade zo španielšiny znamená liečitelia. Zaujímavé je, že v súčasnosti už aj západná medicína pripúšťa, že ayahuaska má veľký liečebný potenciál a Česká Republika je v tomto smere jedna z vedúcich krajín, kde momentálne prebieha dosť intenzívny lekársky výskum nielen Ayahuasky, ale psychedelík ako takých.
Pri Vašej tvorbe sa objavuje meno/osoba Dáša Fon Fľaša – môžete nám ju predstaviť? Je to človek, ktorý nejako ovplyvnil Váš život, tvorbu alebo je to len fiktívna postava?
Dáša Fon Fľaša je úplne reálny človek, hudobník a kamarát. V určitých kruhoch je to veľmi populárna persóna. Môj prvý film je monografia o ňom: o jeho životnom štýle hudobníka, ktorý je neustále na cestách, svojpomocne si vydáva platne, organizuje koncerty a je tak mimo všetkého humbuku menom hudobný showbiznys. My sme spolu natočili jeden film a odvtedy sme dobrí priatelia. Stáčí hodiť do googlu jeho meno a dozviete sa viac, prípadne zabrovsovať sem a pozrieť si spomínaný dokument - http://egorindiani.com/#film
Je, podľa Vás, rozdiel medzi zahraničným (českým) čitateľom, poslucháčom, divákom a slovenským? (predsa len Slovensko je ešte stále konzervatívna krajina oproti niektorým západným…)
Nemyslím si, že v dnešnej globalizovanej dobe by sa dalo zovšeobecnovať, či je slovenský čitateľ alebo divák v porovnaní s českým konzervatívy, alebo nie. Pravda je, že naše národy sú iné, a je fakt, že viac ako dva a pol dekády po rozdelení federácie sa podpísalo na tom, že naše jazyky a vôbec, kultúry sa od seba vzďaľujú. Ja som bol dosť prekvapený, že tej slovenskej literatúry v českých kníhkupectvách je pomenej, a že napr. najmladšia generácia má podľa môjho názoru oveľa väčšie problémy so slovenčinou ako to bolo keď som prišiel do ČR prvý krát pred dvadsiatimi rokmi.
Ak by som už mal nejako porovnávať, dokázal by som to len v súvislosti s mojím filmom Curanderos, keď som minulý rok vyrazil na turné a obehal som asi 25 najväčších miest v ČR a SR. Konkrétne o tému psychedelík bol oveľa väčší záujem v Čechách, kde som bol prekvapený keď sme bez problémov vypredali štyri najväčšie České mestá, kým na Slovensku som v niektorých mestách mal problém vôbec niekoho osloviť. Ale toto by som skôr pripisoval tomu, že v ČR sú postoje voči psychoaktívnym látkam oveľa liberálnejšie, kdežto na Slovensku nájdeme aj v dnešnej dobe úplne absurdné prípady keď perzekvujú ľudí za prechovávanie úplne smiešneho množstva – mariahuany. A ľudia hneď spozorneli keď som prišiel s témou akou som prišiel. Nie len v československom, ale aj svetovom kontexte sme, myslím si v tomto veľmi pozadu.
Ale nemyslím si, že toto je problém divákov, a že by boli nejako menej liberálni – ja som záujem, aj keď na tom malom piesočku, na akom sa pohybujem vypozoroval. Skôr som si všimol rozdiel v prístupe promotérov a ľudí, čo mi pomáhai organizovať premietania. A čím ďalej na východ som išiel, tým to bolo zložitejšie. Musím sa priznať, že Česi boli v tomto omnoho agilnejší, a nebáli sa riskovať, pozvať neznáme meno, dokonca zo zahraničia aj keď dopredu nevedeli ako to dopadlo a dopadlo to výborne – a mali sme niekoľko zaujímavých diskusií.
Čo plánujete do budúcna? Na čo sa môže divák, prípadne, čitateľ tešiť?
Nemám rád prístup, keď sa hovorí o tom, čo sa robí. Autor má pracovať/tvoriť, a nie o tom len tárať. Navyše to prínáša smolu. Ale chcel by som dokopy skĺbiť filmovanie s písaním, ale to je beh na dlhé trate. Nechajte sa prekvapiť. Rozhodne som však ešte neskončil a chcem pokračovať aj v točení hudobných videoklipov – je to fakt zábava.
Žijete a pôsobíte v Prahe. Čím Vám toto mesto učarovalo? Určite tam máte lepšie možnosti pre Vašu prácu, no aj tak, nechýba vám niekedy pokoj a ticho malého mesta?
Žijem v Prahe už snáď šiestym rokom. Rozhodnutie sa tam odsťahovať prišlo tak nejako prirodzene, keď sa mi už nechcelo cestovť do zahraničia – a Prahu a ČR som tak v podstate nikdy nevnímal, aj keď sa necítim byť pražákom. Je to moderná metropola so všetkým, čo k tomu patrí a žijem tam hlavne kvôli práci. Dá sa vypozorovať taký trend, že človek, ktorý pochádza z malomesta/dediny veľakrát skončí vo veľkom meste – a naopak – ľudia, ktorí sa narodili vo veľkom meste majú niekedy potrebu vyhľadávať samotu, prípadne vidiek. Taký je život.
Navštevujete občas Hnúšťu, resp. jej okolie a ako na naše mesto spomínate? Máte tu dodnes nejakých známych, kamarátov?
No samozrejme sa domov vyberiem, keď mi to dovolí čas. Čím som starší, tým sa tam radšej vraciam, za rodinou. Väčšina kamarátov, ktorých z Hnúšte mám sú však tiež preč, ale snažím sa aby sme sa stretli aspoň raz do roka – na Vianoce. Dokonca sme začali v Kocke organizovať štefanský koncert a už druhý rok prijal pozvanie práve vyššie spomenutý Dáša Fon Fľaša. Tento rok bolo oproti minulému oveľa viac ľudí, dopadlo to dobre a dohodli sme sa, že si z toho urobíme tradíciu a budeme v tom pokračovať.
Chceli by ste niečo odkázať Vašim rodákom, našim čitateľom, ktorí Vás poznajú, resp. možno vôbec nepoznajú, keďže tu nežijete a nepôsobíte?
Hmm, ani neviem. Treba robiť kultúru, lebo to je to, čo nás v konečnom dôsledku identifikuje. A byť otvorení voči novým, neznámym veciam, lebo ten svet okolo to zvládne aj bez nás… A aby som citoval svojho obľúbeného herca Toma Hardyho: “Nejedzte žltý sneh. That’s useful”
