Menu
Američanka Paige Brnger učí na gymnáziu v R. Sobote, jej prastarý otec P. Brndiar pochádzal z Klenovca
Z amerického mesta Keene v štáte New Hampshire ju po štúdiách pedagogiky a histórie umenia osud ako dobrovoľníčku zavial v rámci grantového programu Fullbrigtovho inštitútu na Slovensko. Na gymnáziu v Rimavskej Sobote ako asistentka pomáha študentom pri osvojovaní angličtiny, okrem toho sa však venuje ako lektorka i dospelým.
Hoci si toto mesto nevybrala sama a na miestne gymnázium bola len náhodne pridelená, zhodou okolností sa dostala do regiónu, kde pred desaťročiami žili jej predkovia. Priezvisko Brnger je totiž vlastne skomolené Brndiar, keďže jej starý otec, Pavol Brndiar, pochádzal z Klenovca. V rozhovore sme sa jej preto opýtali na jej vzťah ku Slovensku a Klenovcu, ako aj na jej spomienky na prastarého otca.
Príchodom do Rimavskosobotského okresu ste vlastne prišli do kraja, kde žili vaši predkovia, pochádzajúci z Klenovca. Kto z vašich predkov sa tam narodil?
Z Klenovca pochádza môj prastarý otec, Pavol Brndiar. Pravdepodobne sa odtiaľ odsťahoval do Spojených štátov aj so súrodencami a rodičmi. Keď vtedy pricestovali do Ameriky, na Ellis Island (ostrov na pobreží USA neďaleko New Yorku, ktorý v rokoch 1892 až 1954 slúžil ako prisťahovalecká stanica pre imigrantov – pozn. red.) ich požiadali, aby si zmenili meno na také, ktoré znie viac „americky“. Takže oni si ho zmenili na Brnger.
V našej rodine to však berieme trochu ako vtip, pretože toto meno znie horšie, má menej hlások. Nikto v Amerike nevie, ako ho vyslovovať. Na Slovensku sa zase mnohým zdá, že znie trochu slovensky, že by teda mohlo byť slovenské. Nie je však známe nikde vo svete a nie je ani slovenské, ani americké. Ako som spomenula, v našej rodine sa to spomína ako vtip, že sme sa chceli stať Američanmi a zlyhali sme v tom:-)
Zároveň predpokladám, že súrodenci môjho prastarého otca si takisto zmenili svoje priezviská na nejaké podobne znejúce. Bohužiaľ, naša rodina s nimi stratila kontakt. Vieme len, že náš prastarý otec mal brata a predpokladáme, že mal aj ďalších súrodencov.
Poznali ste svojho prastarého otca, prípadne, čo o ňom viete z rozprávania členov vašej rodiny?
Bohužiaľ, zomrel ešte predtým, ako som sa narodila. Poznám ho len z rozprávania môjho starého otca. Podľa neho to bol veľmi pracovitý a húževnatý človek, ale na druhej strane aj odťažitý – nebol teda príliš zhovorčivý a priateľský. Veľmi sa však staral o svoju rodinu. Tým, že boli prvou generáciou, ktorá sa dostala do Ameriky, sa naozaj snažil, aby sa uchytili.
Bohužiaľ, môj starý otec je už chorý, má Alzheimera a preto neviem, nakoľko je jeho rozprávanie presné. Preto som rada, že som mohla prísť sem zistiť, aký život by sme mali, keby sme tu zostali žiť, resp. aspoň trochu pochopiť, aký život tu mal on pred tými desaťročiami.
Žije ešte v Klenovci v súčasnosti nejaké vaše príbuzenstvo?
Keď som bola tu v škole v Rimavskej Sobote prvý týždeň a postupne s každým zoznamovala, jeden zo študentov mi povedal, že dievčenské meno jeho mamy je rovnako Brndiar. S jeho rodinou som napokon strávila aj Vianoce, čo bolo veľmi pekné. Neviem však, či som s nimi aj príbuzná, pretože v tejto oblasti je to dosť rozšírené priezvisko.
Keď ma otec na Vianoce prišiel pozrieť na Slovensko, tak chcel veľmi vidieť Klenovec, čiže som túto obec navštívila aj s ním. Keď sme sa prechádzali dedinou, videli sme pamätníky prvej a druhej svetovej vojny a môjho otca veľmi zaujali. Čítal si mená, kde bolo aspoň 12 rôznych Brndiarovcov a naozaj to bolo preňho zaujímavé.
Bolo zvykom v rodine vášho starého otca, že by sa rozprávali doma aj po slovensky?
Starý otec hovorieval, že jeho otec doma trochu rozprával slovensky a on od neho niečo pochytil, ale časom to zabudol. Prastarý otec mal navyše za ženu Nemku. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, keď sa môj starý otec narodil, bola doba, keď bol v Amerike strach z cudzincov a odlišnosti. Existoval preto tlak, aby sa aj v rodinách hovorilo po anglicky. Aj naši teda začali hovoriť len po anglicky a vtedy stratili aj posledné zbytky slovenčiny.
Ste na Slovensku už takmer trištvrte roka. Aké sú po tejto dobe vaše dojmy, splnili sa vaše očakávania, alebo vás niečo prekvapilo?
Slovensko som navštívila už predtým, bola to však jeho severná časť a prišla som len na týždeň či dva. Pracovala som tam na farme a vzdelávala sa o udržateľnom spôsobe života. Mala som preto isté predstavy o kultúre a živote. Na juhu som však nikdy predtým nebola. Teší ma, keď sa môžem rozprávať s ľuďmi a dozvedať sa niečo o histórii mesta Rimavská Sobota aj celého regiónu, porovnávať mladšiu generáciu so staršou.
Myslím, že prekvapená som bola z vzťahov, ktoré ľudia majú k mestu a komunite, ale aj k Slovensku ako takému. Neprišla som však s príliš mnoho očakávaniami, skôr so zvedavosťou, otvorenou mysľou a s túžbou niečo sa naučiť o tomto meste.
Moje skúsenosti a zameranie sa viažu predovšetkým na Rimavskú Sobotu. Je zaujímavé, keď sa rozprávam s kolegami, ktorí v rámci programu pôsobia Dubnici, Žiline, Snine, Handlovej či Trebišove o ich študentoch, že vidím určité podobnosti, ale na druhej strane aj isté unikátnosti tohto mesta a regiónu.
V čom sú podľa vás vzťahy medzi ľuďmi na Slovensku iné ako v Amerike?
Je naozaj zaujímavé vidieť vzťahy v rodinách. Ľudia sú v rámci nich veľmi súdržní, majú silné vzťahy k starým rodičom, ale aj k bratom či sestrám. Vidím, že sú s nimi radi, ale na druhej strane badám, že ľudia túžia aj vycestovať do iných častí Slovenska či do Európy. To mi veľmi pripomína Američanov, ktorí sú hrdí na svoje mesto, odkiaľ prišli, ale majú túžbu sa vrátiť späť.
Ako napríklad moja rodina. Vyrastala som v rodnom meste, potom som ja aj brat odišli, ale obaja sa vraciame nazad, pretože cítime, že tam je jadro našej rodiny. Podobne to vidím aj na Slovensku.
Čo bol pre nás najväčší rozdiel, na ktorý ste si museli zvykať?
Ak si odmyslím, jazyk, ktorý je pre mňa skutočne náročný a neviem, či ho zvládnem, tak sú to práve tie spomínané vzťahy, ktoré ľudia majú medzi sebou. Na rozdiel od Američanov, ktorí sa s vami od začiatku bavia, sú otvorení, kamarátski a takým spôsobom vlastne sondujú, či s vami budú v budúcnosti mať užší kontakt, sú v tomto Slováci odlišní. Tí, s ktorými som sa rozprávala, boli na začiatku skôr uzatvorení a až neskôr sa mi otvorili. Je ťažké búrať takúto bariéru, zvlášť, keď sú medzi nami jazykové rozdiely.
Váš kontrakt v škole končí na začiatku letných prázdnin a vrátite sa domov do USA. Plánujete potom ešte niekedy prísť na Slovensko?
Áno, je to môj sen. Bolo to síce ťažké, byť rok odlúčená od rodiny, keďže sme si blízki, ako som už spomínala. Chcem teda najmenej ďalší rok alebo aj dva zostať v Amerike, stretnúť sa so všetkými príbuznými a porozprávať im o mojom pobyte na Slovensku.
Zároveň je však mojím snom potom ďalej cestovať, spoznávať iné národy a učiť angličtinu.
