Investícia storočia v Gemeri sa môže oneskoriť. Rafinériu, ktorej výstavba mala odštartovať začiatkom budúceho roka, spomalili poslanci Rimavskej Soboty.

Zatiaľ čo jeho rovesníci sedia za počítačmi a surfujú po internete, on usilovne trénuje na svojom dvojkolesovom tátošovi. Róbert Klepek, sedemnásťročný študent Gymnázia Mateja Hrebendu v Hnúšti a motokrosový pretekár si už život bez pretekov nevie predstaviť. Na motorke začal jazdiť ako jedenásťročný chlapec. „Za všetko môže starý otec. Jemu vďačím za to, že ma naučil jazdiť na motorke,“ priznáva. Od starého otca dostal aj svoju prvú motorku – bol to Pionier Mustang. Jazdenie si ho okamžite získalo a láska k tomuto športu rástla postupne s ním. Svoje prvé preteky absolvoval o tri roky neskôr na Včelínci pri Rimavskej Sobote. Keďže jazdenie ho stále viac a viac bavilo, pribúdal aj počet pretekov, ktorých sa zúčastňoval. Len tento rok ich absolvoval okolo 10 – 12. Štartoval na Stredoslovenskom pohári , Endurocrosse v Brezne,  i na Východoslovenskom pohári,  na ktorom obsadil 10. miesto. Hoci sám tvrdí, že sa mu túto sezónu lepila smola na päty, v Točnici a v Brezne si vybojoval krásne tretie miesto. „S trénovaním je to dosť zložité, pretože v Hnúšti trať nemáme.“ Ani v okolí sa žiadna trať nenachádza, preto je Róbert nútený za tréningom dochádzať. Približne 100 km východne sa nachádzajú vhodné a pre pretekára aj zaujímavé dráhy. Sedemnásťročný študent gymnázia je rozhodne ambiciózny a už teraz sa pripravuje na budúcoročnú sezónu, z ktorej si chce odniesť viac významných ocenení. „Chcel by som odjazdiť celý seriál endurocrossu v Brezne a umiestniť sa na prvých troch priečkach.“ Nemalou pomocou pre nádejného pretekára je jeho rodina a priatelia. „Tento šport nie je určite lacná záležitosť a preto ďakujem hlavne mojej mame ktorá ma v tom podporuje nielen ako sponzor ale aj ako psychická podpora - to jej vďačím za svoje úspechy. A za túto sezónu špeciálne ďakujem starkému, ktorý mi robí vodiča dodávky, tiež môjmu mechanikovi Erikovi Ulickému a ,samozrejme, všetkým, ktorí mi držali palce.“

ZDROJ: Zuznana Karabínošová, Echoviny.sk, foto: archív Róbert Klepek

Pred piatimi rokmi sa ťažko zranila pri dopravnej nehode, keď cestovala na bedmintonový turnaj. Zdravotne sa dávala po nej dokopy niekoľko mesiacov. Túžila si vyskúšať dráhu modelku. Má širokospektrálne záujmy. Bola hosťom v Pošte pre teba. Bedminton hrávala v drese Hrachova aktívne. „Najskôr som sa mu venovala rekreačne, potom som ho začala hrávať súťažne. Bedminton nebol pre mňa len prostriedok na vyplnenie voľného času, tento šport ma veľmi bavil,“ vraví Zuzana Kvietková z Kocihy. Najviac doplatila na dopravnú nehodu, ktorá sa stala 3. novembra v roku 2005, keď cestovala výprava hrachovských bedmintonistov na turnaj do Banskej Bystrice. „Auto, v ktorom sme sa viezli, dostalo za Tisovcom šmyk, otočilo nás do protismeru, kde do nás vrazilo iné motorové vozidlo. Mojimi spolucestujúcimi boli ešte traja hráči a tréner i vodič v jednej osobe. Mala som zlomenú ruku v zápästí, ťažký otras mozgu, zlomené štyri rebrá, narazené vnútorné orgány ako pečeň či pľúca a na dvoch miestach zlomenú panvu,“ opisuje nehodu a sumarizuje svoje zranenia. Najskôr ju previezli do hnúšťanskej nemocnice, kde strávila dva týždne. „Na prvých desať dní si nepamätám. Komunikovali v nemocnici so mnou, ale mala som veľké bolesti. Keď som sa prebrala k sebe, nevedela som, čo sa stalo“. Následne bola Zuzana v lekárskej starostlivosti v Banskej Bystrici. „Ležala som tam mesiac. Lekári sa rozhodovali, či ma budú operovať na zlomenú panvu, alebo to nechajú tak s tým, že sa zrastie. Rozhodli sa pre tú druhú možnosť. V priebehu hospitalizácie som nemohla nielen chodiť, ale ani sedieť. Pred prepustením ma učili znovu chodiť – pomáhal mi korzet a barly. Po uplynutí ďalšieho mesiaca mi dovolili lekári chodiť bez korzetu, ale ešte dva mesiace som musela chodiť s pomocou barlí“. Zo zranení sa zotavovala dlho. „Učila som sa chodiť bez barlí, učila som sa behať. Chcela som byť čím skôr taká, ako predtým. Cvičila som aj doma. Veľmi mi pomohol ten mesiac, ktorý som strávila v kúpeľoch Kováčová. Nevedela som sa dočkať, kedy budem môcť znovu športovať. Po piatich - šiestich mesiacoch od nehody som sa postupne začala v škole zapájať opatrne do športových aktivít, aj keď to spočiatku nebolo ono“. Rok pred nehodou bola pokrstená Pripomenula, že sa dala pokrstiť 2. novembra 2004. „O rok a jeden deň som mala nehodu. Rodičia ma pri nej skoro stratili, takže teraz sa boja, keď idem niekam, čo i len do práce. Vždy sa im mám ozývať, či som v poriadku“. Dopravná nehoda ju poznačila. „Uvedomila som si, že život je naozaj krehká vec, že si ho treba vychutnávať, čiže robiť veci, ktoré nás naozaj bavia. Nikdy nevieme, kedy si nás Pán Boh k sebe zavolá. Od nehody sa už až tak nebojím smrti, bola som jednou nohou na druhej strane. Osamostatnila som sa po nej, začala som brať život veľmi reálne. Nehoda ovplyvnila aj hrachovský bedminton. Hrachovčania sa v nasledujúcom období už nezúčastňovali na turnajoch mimo Hrachova. Aj teraz len zriedkavo cestujú tamojší hráči niekde ďalej na turnaj“. Aktérka Pošty pre teba Účinkovanie v programe Slovenskej televízie Pošta pre teba bolo pre Zuzanu veľkým prekvapením. „Vôbec som niečo také  nečakala. Ak si dobre pamätám, tak v marci v roku 2006 k nám domov prišiel poštár Janko. Hanbila som sa prijať pozvanie do štúdia. Mamina však povedala, že by nebolo pekné neprijať pozvanie. Tak sme si o týždeň urobili celá rodina výlet do Bratislavy. Stále som pritom nevedela, kto je za tým.  Trošičku som však tušila, že by to mohol byť Michal, s ktorým som sa zoznámila v banskobystrickej nemocnici. Zostali sme v kontakte, ale potom sa mi mesiac neozval. Myslela som si, že na mňa zabudol. Až keď nakoniec odkryli v štúdiu stenu, uvidela som, že si ma pozval práve Michal. Chcel sa so mnou ešte stretnúť, vidieť ma. Bolo to od neho veľmi pekné, sme v kontakte. Veľmi rada na účinkovanie v Pošte pre teba spomínam. Účasť v tejto relácii bol pre mňa naozaj krásny zážitok,“ podelila sa o svoje spomienky devätnásťročná Zuzana Kvietková. Súťaže krásy Vlani i tento rok bola účastníčkou čitateľskej súťaže Dievča leta. „Chcela som byť modelkou, alebo si túto rolu aspoň vyskúšať a toto mohla byť príležitosť, aby si ma niekto všimol“. Prihlásila sa aj do regionálnych súťaží krásy – vo Fiľakove a v tomto roku na Miss región Gemer v Revúcej.  „Nebola som sklamaná z toho, že som sa neumiestnila. Chcela som vyskúšať šťastie,“ reaguje. Na kastingu na celoslovenskú súťaž krásy ešte nebola. „Veľmi ma to láka. Doteraz som však nemala odvahu ísť na kasting. Keď som ju už tento rok nabrala, nevedela som si zobrať voľno v práci. Beriem to ako znamenie, že by som tam asi nemala ísť. Možno skúsim šťastie na budúci rok a pôjdem na kasting na Miss Universe SR. Ak z toho ale nič nebude, nevadí,“ uviedla Zuzana a pokračovala: „Rozhodla som sa, že budem pomáhať dievčatám, ktoré na to naozaj majú. Veľmi ma totiž baví fotografovanie i celkovo úprava vizáže“. Mať veľkú, zdravú a šťastnú rodinu Bedminton si už zahrá iba rekreačne. „Prípadne ako sparingpartnerka mojej mladšej sestry, ktorá pokračuje na bedmintonových kurtoch v mojich šľapajách. Súťažný charakter má už len Gemerský pohár, to je turnaj, ktorý sa koná v Hrachove, hrávam na ňom,“ uviedla Kvietková. K jej záľubám patrí okrem športovania a fotografovania aj hudba, autá, zvieratá, domáce práce i záhradkárske práce. Nevyhýba sa aj takým, ktoré sú typické skôr pre mužov. „Nie je to preto, že v rodine ocko nemá mužského pomocníka. Mám rada tieto práce“. Jej zamestnanie je pre ňu zároveň aj hobby. Pracuje pre jedného z mobilných operátorov. Potešiť sa dokáže z každej maličkosti. Podotkla, že aj z vecí, ktoré sú pre iných ľudí samozrejmosťou. Prežíva šťastné obdobie po boku svojej lásky Nora, s ktorým sa zoznámila vďaka svojej práci. Čo je najväčšou túžbou Zuzany? „Donedávna som túžila vyskúšať si dráhu modelky. Byť pekná a bohatá však nie je to hlavné. Pochopila som, o čom je život. A preto je mojou najväčšou túžbou mať veľkú, zdravú a šťastnú rodinu, tá naplní môj život šťastím. Samozrejme, že popritom sa ešte venovať aj mojím záľubám“.

Zdroj: Echoviny.sk, Foto: Album Zuzany Kvietkovej

Miloš Hronček je koniar celým telom aj dušou. S koňmi sa priatelí od piatej triedy základnej školy, kedy začal navštevovať jazdecký klub na Sobôtke v Rimavskej Sobote. Dnes už úspešne spolu s Dušanom Ferenčíkom vedie Jazdecký klub Excel Madon v Rimavskom Brezove. Už na základnej škole sa rozhodol venovať koňom úplne, a tak nastúpil na Stredné odborné učilište v Šali - odbor chov koní a jazdectvo. Aj napriek tomu, že jeho mama bola úplne proti takejto škole, dokonca na rodinnej zabíjačke ponúkla v tej dobe tisíc korún tomu, kto ho od toho odhovorí, tak nakoniec našla sama oznam o tejto škole v novinách a prihlášku teda poslali do Šale. K vlastnému koňovi sa dostal ako osemnásťročný a Madona, po ktorom nesie názov aj ranč v Rimavskom Brezove, si odrábal na družstve. Prvá stajňa, v ktorej sa na plný úväzok začal venovať koňom, bola vo Veľkých Teriakovciach. Po dvanástich rokoch odišiel spolu s Dušanom z osobných dôvodov v decembri roku 2005 do Rimavského Brezova. Po dohode so starostkou obce sa pustili do prác na zdevastovaných budovách, ktoré po sebe nechali Rómovia, ktorí predtým obývali tento kút obce. Plán na zveľadenie tohto miesta nastavili na sedem rokov. Najurgentnejšie bolo dať do poriadku bývanie pre seba a stajňu pre kone. Neskôr sa vybudovalo jazierko, rozšírili sa stajne, vybudovala sa klubovňa pre členov a návštevy. Dnes je celý projekt v druhej polovice realizácie, ale pracuje sa každý deň. Mnohé práce, ktoré tam prebiehajú, financujú samostatne, ale dostali aj podporu od niektorých nadácií a združení. Orange konto pomáha urobiť dostavbu bezbariérových sociálnych zariadení, cez projekt Hodina deťom sa nakúpili pomôcky pre deti na hypoterapiu, ktorú využívajú aj deti z hnúšťanského Dedesa a Miestna akčná skupina Malohont podporila projekt výstavby ekodomčeka. Podnetom k projektu ekodomčeka bola návšteva Miloša u priateľa alergika, ktorý v takomto dome býva. Najskôr myslel na svojich synovcov – alergikov a potom prišiel s myšlienkou prenajímať ekodomček verejnosti. Domček sa stavia z dreva, slamy a blata zmiešaného s konským trusom, ktorý sa používa ako pojivo. Najkrajšie na tomto projekte je to, že spája ľudí z mnohých kútov Slovenska. Veď kto by si nechcel hodiť blatom? Aj popri týchto činnostiach stíha Miloš viesť Jazdecký klub Excel Madon. Momentálne sa v klube nachádza 27 ľudí rôzneho veku, od detí až po dôchodcov. Všetci členovia klubu majú určité výhody, svoje práva, ale aj povinnosti. A sú to práve povinnosti, ktoré spájajú členov klubu do fungujúceho celku, v ktorom každá jeho častica automaticky vie, čo má robiť. Na gazdovskom dvore v Rimavskom Brezove žijú aj hospodárske zvieratá - kravy, čínske prasatá, rôzne rasy psov a v jazierku na dvore okolo zakvitnutého lekna plávajú rybky koy - kapry a karasy. Na prenajatých lúkach sa denne pasie 27 koní. Najmladší z nich Filmuška má mesiac a najstaršia kobylka Galtea alias Zuza oslávila v auguste 31 rokov. Plemenný žrebec Senátor Scampolo v roku 2007 na výstave v Trenčíne vyhral 1. cenu v kategórii mladých žrebcov a zanechal po sebe už veľa potomkov. Na otázku, prečo sa rozhodol pre takýto životný štýl, bola odpoveď veľmi jednoduchá. Láska ku koňom je silné puto, ktoré ho s týmito majestátnymi zvieratami spája. V konečnom dôsledku sú ale kone stratová záležitosť, a preto cesta agroturistiky a vytvorenie nových ubytovacích kapacít je možnosť, ako prilákať turistov, ktorí si v dnešnom vystresovanom svete odnesú príjemné zážitky z tohto miesta, kde príroda a človek idú spolu ruka v ruke. Na ďalšie roky je naplánované dobudovanie ubytovania v starom mlyne, vytvorenie reštaurácie a krytého bazénu v pivničných priestoroch mlyna. Miloš je momentálne mediálne známejší aj kvôli relácii televízie JOJ Farmár hľadá ženu. Dni kedy sa relácia nakrúcala, im priniesli nové skúsenosti. Rozhodnutie, že pôjdu do tohto projektu, bolo podmienené tým, že keď teda áno, tak obidvaja aj s Dušanom. Pri nakrúcaní spoznali fajn ľudí, zažili kopec zábavy a práve preto neľutujú, že do šou Farmár hľadá ženu išli. Pri otázke, či si Miloš myslí, že to bude pre ich klub dobrá reklama, sme sa k odpovedi nedopracovali. To, že títo dvaja muži, ktorí žijú na konci Rimavského Brezova, robia správnu vec, je viac než isté. Láska ku koňom medzi nich prilákala partiu zaujatých ľudí, ktorí ochotne a s láskou pomáhajú pri starostlivosti o kone. Odmenou im je vytúžené jazdenie. Veď kto to raz skúsil, tak potvrdí, že naozaj platí príslovie - najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta.

ZDROJ: Mária Pilišová

Učarovali mu dve športové odvetia – bedminton a futbal. Na futbalových trávnikoch ho už vidieť iba veľmi sporadicky. Bol pritom aj najlepším strelcom v oblastnej súťaži. Aktívny je však na bedmintonovom poli. Richard Bálint pôsobí ako tréner, rozhodca i funkcionár. „Obidva športy sú mojou srdcovou záležitosťou, ale bedminton mi je oveľa bližší, veď mám doma nasledovníčku,“ poznamenal. Jeho dcéra Nikoleta Bálintová je v juniorskej reprezentácii Slovenska. „Vždy ma zaujímali raketové športy a najviac z nich tenis. V tom čase sa ale tenis nikde na okolí nehral, a keďže  v Klenovci fungoval bedmintonový oddiel, skúsil som to, pretože som v tomto športe videl určitú  podobnosť. Veľmi som sa mýlil. Zistil som to neskôr, ale vôbec neľutujem, lebo  bedminton mi učaroval,“ vrátil sa Richard Bálint k svojím bedmintonovým začiatkom. Bedmintonovú kariéru spojil s dresom Družstevníka Klenovec. „Bedminton je šport o technike, rýchlosti, dravosti, postrehu, fyzickej pripravenosti, ale hlavne o myslení. Stále tvrdím, že bedminton je šport inteligentných ľudí, lebo len ten hráč dokáže vyhrávať, ktorý sa v zlomku sekundy dokáže správne rozhodnúť, kde umiestni daný úder a ten je v konečnom účtovaní víťazný,“ pokračoval pre Echoviny.sk v rozprávaní. Trojnásobný majster Slovenska vo štvorhre Najviac si vo svojej aktívnej bedmintonovej kariére cení tri tituly majstra Slovenska v dorasteneckej kategórii. „Získal som ich v rokoch 1987, 1988 a 1989 vo štvorhre. Dvojhra nikdy nebola „moja“ disciplína, ale mám z nej v zbierke aj medailové umiestnenia. Titul som si však nevybojoval. V párových disciplínach mám za sebou podstatne väčšie úspechy. V súťaži družstiev bolo v tej dobe veľkým úspechom prebojovať sa na majstrovstvá Československa. Po zisku slovenského majstrovského dorasteneckého titulu sme obsadili na celorepublikovom šampionáte s klenovským tímom štvrté miesto“.   Dodal, že jeho kariéru zabrzdil v roku 1989 nástup na vojenčinu. „Po návrate z nej už nebolo možné dobehnúť to, čo som počas vojenčiny zameškal. Aktívne sa bedmintonu venujem stále a verím, že tomu bude aj naďalej tak. Súťažne hrávať je už dosť ťažké, pretože „bedmintonová rodina“ sa na Slovenska za posledné roky dosť rozrástla a konkurovať mladým hráčom je takpovediac nemožné,“ povedal Richard Bálint. Hrávať bedminton chce ešte súťažne. „Ale už len na turnajoch veteránov. Zatiaľ ešte  nespĺňam vekové kritérium, pretože turnaje veteránov môžu hrať len hráči, ktorí dosiahli štyridsiatku a mňa to čaká až na budúci rok,“ vyslovil sa Bálint. Doplnil, že účastníkmi turnajov veteránov sú tiež kvalitní hráči. „Niektorí ešte stále hrajú v ligových súťažiach, takže presadiť sa nebude ľahké. Ale uvidíme“. Tréner, rozhodca, funkcionár V bedmintonovom kolotoči pôsobí aj ako rozhodca. „Rozhodcovskú kariéru som začal aj kvôli tomu, aby som uľahčil prácu Ivanovi Majorskému, ktorý je nestorom klenovského a aj slovenského bedmintonu. Pretože robiť dnes takpovediac „všetko“, je veľmi ťažké Rozhodovať, resp. riadiť turnaje budem určite aj v ďalších sezónach“.  Túži po kariére medzinárodného rozhodcu. „Kto by netúžil rozhodovať na medzinárodných turnajoch?  V momentálnej situácii je to však nereálne, pretože to vyžaduje čas a jednoducho sa to nedá skĺbiť s mojimi pracovnými povinnosťami,“ vysvetľuje. Bálint zastáva funkciu člena Výkonného výboru (VV) Slovenského zväzu bedmintonu (SZBe). „Členom výkonného výboru som sa stal na požiadanie prezidenta zväzu Štefana Vaška, ktorý ma oslovil pred dvoma rokmi a ja som túto funkciu prijal. Vrcholný orgán Slovenského zväzu bedmintonu má sedem členov a všetci majú rovnaké hlasovacie právo, ale aj právo veta. Všetky rozhodnutia sú vlastne výsledkom dohody po predchádzajúcich diskusiách“. Zároveň je aj členom Športovo – technickej komisie (ŠTK) SZBe.  „Aj členstvo v ŠTK som prijal na podnet Majorského. Keď z tejto funkcie odstúpil, na svoje miesto odporučil predsedovi komisie mňa. ŠTK má najviac práce, pretože pripravuje a riadi všetky súťaže dospelých, juniorov a žiakov. Zároveň spracúva výsledky turnajov, vydáva rebríčky a robí veľa mravčej práce“. V minulosti bol členom nielen ŠTK, ale aj VV SZBe Ivan Majorský. „Dlhé roky pracoval vo výkonnom výbore i v ŠTK. Domnievam sa, že klenovský bedminton je verejnosti na Slovensku dostatočne známy. Nakoniec to každý rok potvrdzuje aj svojimi výsledkami. V uplynulom súťažnom ročníku sa klenovský bedmintonový oddiel Družstevník stal so ziskom jedenástich zlatých, štyroch strieborných a sedemnástich bronzových medailí na republikových šampionátoch v rôznych kategóriách najúspešnejším na Slovensku,“ povedal Bálint. Dcéru Nikoletu neprotežuje Podľa Richarda Bálinta sú pozície funkcionára a rozhodcu len „akýmsi prirodzeným spojivkom pri trénerskej práci“. „Hlavnou pre mňa zostáva trénerská práca. V oddieli má mladšie deti na starosti Majorský a ja sa viac venujem práci so staršími ročníkmi,“ dodal. Najväčšiu zodpovednosť cíti ako tréner. „Úspechy klenovských hráčov sú aj mojím úspechom a neúspechy sú aj mojím neúspechom. Treba však povedať, že neúspechy sú potrebné na to, aby sa prípadné nedostatky dali včas odstraňovať. Sú hnacím motorom pre neustále zlepšovanie sa hráčov. Nesnažím sa robiť  medzi hráčmi, resp. hráčkami žiadne rozdiely, takže ani dcéra Nikoleta nie je nijako protežovaná,“ konštatoval.   Nesmierne ho teší, že sa Nikoleta vydala na bedmintonovú dráhu a zaujíma sa o tento šport. „Nikdy som ju nenútil, aby hrala bedminton. Poctivo trénuje, čo sa odzrkadľuje na jej výsledkoch. Zapísala sa do histórie slovenského bedmintonu, keď už ako jedenásťročná mala právo hrať v kategórii starších dorastencov, teda v kategórii do devätnásť rokov a ako trinásťročná mohla hrať v kategórii dospelých. V ligovej súťaži získala s družstvom BC Prešov majstrovský titul“. Nepovažuje za reálne, že by vytvoril v kategórii dospelých so svojou dcérou pár v mixe.  „Už teraz sa hráči „bijú“ o ženy a o dievčatá, lebo v kategórii žien je podstatne menej hráčok ako v mužskej kategórii,“ poznamenal. Na trávniku kráľom strelcov S futbalom začínal Richard Bálint v Klenovci a farbám Družstevníka zostal verný. „V žiackom a v dorasteneckom mužstve som bol brankárom,“ pripomenul zaujímavosť. V kategórii dospelých preukázal čuch na góly. „V útoku som začal hrávať medzi dospelými. V oblastnej súťaži som strelili viac než stovku gólov a v súťažnom ročníku 2003/2004 som sa v nej stal kráľom strelcov. Nejaké góly som pridal aj v piatej lige,“ uviedol tridsaťdeväťročný Bálint. Klenovský dres a kopačky si obul aj v sezóne 2009/2010 a zapísal sa aj do streleckej listiny. „Na futbalových trávnikoch sa objavujem už len sporadicky. A to vtedy, keď mi to dovolí čas, keďže s Nikoletou veľa cestujeme po turnajoch a v mimoriadnych prípadoch, keď naozaj z objektívnych príčin potrebuje tréner moju pomoc“.   Na otázku, či neplánuje zavesiť kopačky na klinec, odpovedal so širokým úsmevom: „Veď ja som už kopačky na klinec zavesil. Len sem - tam ich ešte zvesím“. Bedminton považuje za náročnejší šport než futbal. „V krátkych časových intervaloch musí hráč vynaložiť maximálnu rýchlosť, dynamiku, obratnosť a k tomu všetkému ešte presne zahrať košíček. V bedmintone sa „zašiť“ jednoducho nedá,“ argumentuje. Lepšie predpoklady presadiť sa som mal podľa neho na bedmintonových kurtoch. „Ale na objektívne posúdenie toho sú tu iní,“ uzavrel rozhovor Richard Bálint.

Zdroj: Echoviny.sk

Jedna z najlepších hnúšťanských volejbalistiek v histórii dala bodku za svojou aktívnou kariérou. V drese VK Iskra si zahrala prvú ligu i extraligovú súťaž žien. Sezóna 2009/2010 bola poslednou v hráčskej kariére hnúšťanskej volejbalistky Miroslavy Štefánikovej. Ostrieľaná harcovníčka to potvrdila pre Echoviny.sk. Nepripúšťa už ani možnosť, že by predsa len vypomohla prvoligového tímu VK Iskra Hnúšťa v novom súťažnom ročníku. Konštatovala, že hráčsku kariéru ukončila definitívne. „Hlavným dôvodom je nedostatok času. Mám viac povinností v práci, nemám čas trénovať, a to sa odzrkadľuje aj na výkone. Bez tréningu to nejde. Nechcem sa vyhovárať na vek, ale už potrebujem aj viac času na regeneráciu. Aj tie zápasy, ktoré som odohrala v minulej sezóne, ma dosť vyčerpávali a chýbal mi víkend na oddych. Moje rozhodnutie je konečné,“ povedala tridsaťosemročná odchovankyňa hnúšťanského volejbalu. „Z môjho pohľadu je Miroslava Štefániková najlepšia hráčka v histórii hnúšťanského volejbalu. Zahrala si extraligu. Mala výnimočné pohybové predpoklady. Zdedila ich po otcovi a mame, obidvaja boli volejbalisti. Charakterizoval ju výnimočný cit pre hru. U máloktorého hráča či hráčky sa tak vyvinie,“ vyjadril sa pre Echoviny.sk skúsený volejbalový tréner Štefan Bukviar. Svoju hráčsku kariéru považuje Štefániková za celkom úspešnú. „Obdobie, počas ktorého sme hrávali v Hnúšti národnú dorasteneckú ligu, bolo úspešné. Patrili sme medzi slovenskú volejbalovú špičku. Otvorilo mi cestu do toho času najlepšieho slovenského klubu Slávia UK Bratislava  - počas štúdia na FTVŠ UK. Hrala som tam len jeden rok, ale ten bol pre mňa veľkou skúsenosťou. Bol to rok plný volejbalu. Dvojfázové tréningy, zápasy v sobotu a aj nedeľu, škola a žiadny čas na priateľov a rodinu. Aj napriek tomu, že som mala pevné miesto v základnej zostave družstva, rozhodla som sa ukončiť svoje pôsobenie v klube. Prišla som na to, že nechcem robiť volejbal  na profesionálnej, vrcholovej úrovni,“ zaspomínala si Štefániková na pôsobenie v metropole Slovenska. „Následne som sa dva roky volejbalu vôbec nevenovala. Vrátila som sa na ihrisko po narodení syna, keď ma nahovorili moje bývalé spoluhráčky a kamarátky. Boli sme vtedy nadšené a pripravené pokračovať tam, kde sme pred pár rokmi skončili v dorasteneckej kategórii. Aj napriek tomu, že sme mali rodiny a deti, tvrdo sme trénovali a víťazili sme. Výsledkom toho bol postup do extraligy. Toto obdobie považujem za najúspešnejšie a zároveň za najkrajšie. Trénovali a hrali sme s radosťou, tešili sme sa z volejbalu a boli sme skvelá partia,“ uviedla Miroslava Štefániková. „Nekládla som si vysoké ciele vo volejbale. Hrala som volejbal, lebo ma to bavilo, vždy som sa tešila z každej dobrej akcie na ihrisku a mala som radosť zo spoločne prežívaných úspechov v družstve“. Najviac si cení postup do extraligy s hnúšťanským tímom. Iskre sa to podarilo  v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.  Extraligu si následne v Hnúšti aj zahrala. „V Slávii UK Bratislava som hrala prvú slovenskú národnú ligu žien. Vekom som bola ešte juniorka,“ poznamenala volejbalistka, ktorá si už vyskúšala aj rolu trénerky prvoligového hnúšťanského družstva žien. Poznamenala, že s VK Iskra Hnúšťa bude spätá stále, pokiaľ bude v Hnúšti. „Vždy, keď to bolo v mojich možnostiach, snažila som sa klubu pomáhať, a tak to bude aj naďalej. Momentálne  ale nepôsobím ani ako tréner, ako som už povedala, nedostatok času mi to neumožňuje,“ konštatovala Štefániková. Volejbal začala hrávať aj jej dcéra Tereza. Z paluboviek teda meno Štefániková nezmizne. „Po pohybovej a technickej stránke má veľké predpoklady, aby bola dobrou volejbalistkou. Uvidíme však, koľko vyrastie. Teraz je výška dôležitým faktorom uplatnenia sa vo volejbale. Pre mňa je však dôležité, že trávi čas zmysluplne. Kolektívne športy totiž vo veľkej miere formujú aj osobnosť detí – musia  spolupracovať v kolektíve, dodržiavať pravidlá, rešpektovať rozhodnutia trénerov, cítiť zodpovednosť voči družstvu, organizovať si čas, komunikovať a prispôsobovať sa. Tieto skúsenosti im budú osožné celý život,“ vyslovila sa Miroslava Štefániková.

Zdroj: Echoviny.sk

Najlepším dojmom zapôsobila na porotu v súťaži Miss región Gemer, ktorá sa uskutočnila v Revúcej, Jana Kožiaková. Dvadsaťročná Tisovčanka sa stala v sobotu 19. júna jej víťazkou. V prechádzajúcich rokoch skúšala šťastie aj na kastingoch na Miss Universe SR, či na Miss Slovensko. Avizuje, že to skúsi opäť. Titul Miss región Gemer získala na treťom ročníku tejto súťaže Jana Kožiaková z Tisovca. „Videla som plagáty, ktoré informovali o tom, že takáto súťaž bude. Povedala som si, že to skúsim. Prihlásila som sa do nej sama. Miesto súťaže bolo tiež blízko, nebolo treba kvôli tomu ďaleko cestovať,“ povedala pre Echoviny.sk Kožiaková, ktorá je novou kráľovnou krásy Gemera. Obdobie jej panovania sa začalo po tom, ako si prevzala korunku i šerpu určenú pre víťazku, ako aj ďalšie ceny, ktoré jej prináležali. „Keď som sa oboznámila s finálovou zostavou dievčat, mala som taký pocit, že sa dostanem do prvej trojky.  Nemyslela som si však, že vyhrám. Favorizovala som na prvé miesto Ivanu Rusňákovú z Rudnej, ktorá sa napokon stala druhou vicemiss, alebo Zuzanu Kvietkovú z Kocihy. Tú som poznala z videnia dlhší čas. Keď počas finálového programu vyhlásili mená dievčat, ktoré obsadili tretie a druhé miesto, myslela som na prvé miesto,“ uviedla 174 cm vysoká a 58 kg vážiaca Tisovčanka, ktorá má miery 88 – 62 – 93. Účastníčky finále sa predviedli v troch disciplínach – módna prehliadka v spoločenských šatách, promenáda v plavkách a nechýbal ani rozhovor. Moderátorkou programu bola Miss Slovensko 1993 Karin Majtánová, ktorá je známa aj ako televízna moderátorka. „Karin Majtánová bola milá, pôsobila uvoľnene. Mala som najskôr isté obavy z rozhovoru,“ priznala Kožiaková. Prezradila, že medzi súťažiacimi vládli dobré vzťahy. Víťazstvo ju veľmi potešilo „Som rada, že som sa stala Miss región Gemer. Veľmi ma to potešilo. Som hrdá na seba, neznamená to však, že budem teraz iná, že sa zmením. Všetci z môjho okolia sa tešili z toho, že som vyhrala,“ konštatovala Jana. Páčia sa jej aj ceny, ktoré získala.  „Víťazstvo mi bude okrem korunky či šerpy pripomínať napríklad aj náramok z bieleho zlata. Dostali sme pekné ceny“. Podľa nej je len dobre, keď sa organizujú regionálne súťaže miss, pretože každý región by mal mať svoju miss. Jana Kožiaková skúšala šťastie už aj v súťaži Miss Universe SR i Miss Slovensko. „Na Miss Universe SR som pred dvomi rokmi postúpila do druhého kola. Na kastingu na Miss Slovensko som skončila pred rokom v prvom kole. Konkurencia bola veľká. Bola som už napríklad aj na kastingu na Elite Model Look. Snažím sa presadiť v súťažiach miss, alebo v oblasti modelingu“. Aj keď nepostúpila doteraz do finále, neprepadla dojmu, že jej čas je už preč. „Treba skúšať šťastie. Som súťaživý typ,“ podotkla. V tomto roku sa opäť zúčastní kastingu  na Miss Universe SR, alebo na Miss Slovensko. „Ešte sa rozhodnem, ktorá súťaž to bude. Uvidím, ale skúsim to“. Slnko stoj, Zaľúbená žaba, Angie, Ján Ámos Džínový. Tieto skladby patria medzi hity skupiny Metalinda. Dvaja súčasní členovia Metalindy boli medzi porotcami na tohtoročnej súťaži Miss región Gemer. „Poznám tieto piesne. Metalinda má dobré skladby v repertoári. Či teraz budem vnímať inak túto skupinu? Tak to nie. Budem ich počúvať tak - ako tomu bolo doteraz,“ nechala sa počuť Kožiaková. Navštevovala Základnú umeleckú školu v Tisovci. „Venovala som sa aj divadlu, ale i folklóru,“ povedala absolventka Strednej odbornej školy v Tisovci, ktorú čaká štúdium na vysokej škole. „Chystám sa študovať v Bratislave sociálnu prácu. Mám už informácie zo školy, že som prijatá, ale na papieri to doma ešte nemám“. Vie si predstaviť, že by mala v budúcnosti kozmetický salón. Vo voľnom čase sa venuje aj športu. „Predovšetkým je to aerobik, ale aj cyklistika, korčuľovanie, alebo plávanie“. Rada číta romantické knihy. „Nie som nevyliečiteľná romantička, som tak triezvo romanticky založená“. Vie oceniť úprimnosť Narodila sa v znamení Kozorožca. Má dve mladšie sestry a staršieho brata. Rada sa zabáva. „Som komunikatívna, optimistická, často sa smejem,“ charakterizovala sa čerstvá víťazka súťaže Miss región Gemer. „Pokiaľ ide o moje horšie vlastnosti, niekedy sa veľmi rýchlo ženiem do vecí. Niekedy sa to ukazuje byť ako zlé riešenie, niekedy ako dobré,“ doplnila. U ľudí vie oceniť úprimnosť. „Mám problém s falošnosťou ľudí. Poznám dosť veľa takých ľudí“. Patrí do kategórie „dievčat do koča i do voza“ ? „Podľa mňa áno, ale objektívne to musia posúdiť iní,“ zareagovala. Na mužoch ju dokáže zaujať v prvom rade postava. „Dôležité tiež je, aby boli tolerantní, aby mali optimistický postoj k životu a aby nehundrali“. Jana Kožiaková je zadaná. „Keď som niekomu sympatická a pozve ma niekde na kávu, alebo na drink, tak to odmietnem. Nerozdávam ani svoje telefónne číslo. Prečo by som to robila? Mám priateľa,“ uviedla. Ako poznamenala, za lámačku mužských sŕdc sa nepovažuje.

Zdroj: Echoviny.sk, Foto: Echoviny.sk, album Jany Kožiakovej

Vyhrala prvý ročník súťaže Miss región Gemer, ktorá sa konala v Revúcej. Vlani sedela Zuzana Hrivnáková v porote a odovzdávala korunku svojej nástupkyni. Víťazku tretieho ročníka súťaže Miss región Gemer spoznáme počas najbližšieho víkendu. Medzi jej účastníčkami budú aj dievčatá z okresu Rimavská Sobota. Zuzana Hrivnáková je víťazkou súťaže Miss región Gemer z roku 2008. „Spolupracovala som s modelingovou agentúrou, ktorá sa podieľala na organizácii tejto súťaže. Táto agentúra mi dala Miss región Gemer do pozornosti. Brala som to tak, získam nové skúsenosti. Pristupovala som k súťaži športovo. Nešla som do toho s tým, že musím jednoznačne vyhrať, a keď sa tak nestane, bude to nejaká tragédia. Dúfala som však, že skončím v prvej trojke. Keď oznámili mená dievčat, ktoré obsadili tretie a druhé miesto, nemyslela som si, že budem prvá. Keď ma vyhlásili za víťazku súťaže, bola som milo prekvapená,“ povedala pre Echoviny.sk Hrivnáková z Rimavskej Soboty, ktorá študuje na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. „Aj s odstupom času považujem účasť na Miss región Gemer 2008 za dobrú skúsenosť. Bolo fajn, nechýbala tam zábava. Táto regionálna miss mala svoju úroveň,“ dodala. Prvenstvo jej pripomínajú aj ceny, ktoré má odložené. „Patrí medzi ne šerpa pre víťazku, či korunka, ktorá je skutočne pekná. Obdivujú ju viacerí moji známi. Nafotila som aj fotobook. Popritom som vyhrala aj ďalšie ceny,“ uviedla dvadsaťštyriročná Zuzana. V minulom roku bola členkou poroty, ktorá rozhodovala v Revúcej o víťazke druhého ročníka Miss región Gemer. „Vlaňajšia víťazka Timea Donová patrila medzi moje favoritky,“ podotkla. Dvakrát v semifinále na Miss Universe SR Skúšala šťastie aj na kastingoch na Miss Universe Slovenskej republiky. „Rozmýšľala som nad účasťou na kastingoch v celoštátnej súťaži dlhší čas. Chýbala mi však odvaha. Neverila som si, je oveľa viac krajších dievčat. Po víťazstve na regionálnej miss v Revúcej som sa však rozhodla zúčastniť sa kastingov na Miss Universe SR. Postúpila som do semifinále, ale ďalej som sa už nedostala. Neodradilo ma to a o rok som skúsila šťastie znova. Zase som sa dostala do semifinále. Nehovorila by som o sklamaní, že som nepostúpila do finále. Tretíkrát sa mi už do toho však nebude asi chcieť ísť,“ uviedla 175 cm vysoká Hrivnáková. Ako dodala, medzi jej záľuby patrí šport, cestovanie, zábava, či tanec. Volejbal hrávala aj súťažne. Poznamenala, že ju dokáže potešiť aj maličkosť. „Záleží však aj od toho, od koho to je,“ doplnila. Prvá vicemiss na Miss Gemer – Malohont 2003  Vo svojej vitríne nemá len ocenenia z Miss región Gemer 2008. Na Miss Gemer – Malohont 2003 v Rimavskej Sobote obsadila Zuzana Hrivnáková druhé miesto. „Nebola som sklamaná z toho druhého miesta. Stala som sa zároveň Miss sympatia. Neporovnávala by som, či má pre mňa väčšiu cenu víťazstvo na Miss región Gemer 2008, alebo pozícia prvej vicemiss na Miss Gemer – Malohont 2003“. Víťazkou súťaže Miss Gemer – Malohont 2003 bola Jana Katreniaková z Kokavy nad Rimavicou. Zuzana je romanticky založená. Charakterizuje sa ako optimistka. Kto má šancu zaujať ju z opačného pohlavia, nekonkretizovala. „Je to ťažké jednoznačne povedať. Mal by ma fyzicky priťahovať a dôležité je, aby sme si sadli aj povahovo. Mal by byť však vyšší odo mňa,“ uzavrela.

Zdroj: Echoviny.sk, Foto: Album Zuzany Hrivnákovej

Stolný tenista Tibor Ivarg si odkrútil premiérovú sezónu v druhej lige. Zároveň ale nastupoval aj v treťoligovej súťaži, ktorú hrával aj v predchádzajúcich sezónach v drese STK Tisovec. Láka ho zahrať si v budúcnosti prvú ligu. Ivarg obliekal v sezóne 2009/2010 dres STK Magnezit Revúca – Tisovec. Družstvo obsadilo v druhej lige jedenáste miesto, štartovalo v nej šestnásť tímov. „Spojenie s Revúcou bolo hlavne krokom dopredu pre náš tisovský klub, ktorý už päť rokov hral len tretiu ligu. Pokiaľ ide o mňa osobne, tretia liga bola miestami nudná súťaž, stále tie isté družstvá i hráči. Potreboval som zmenu a táto možnosť spojenia klubov sa javila ako vcelku prijateľná – tak pre náš klub, ako aj pre mňa samotného,“ povedal pre Echoviny.sk Tibor Ivarg. Revúcky klub účinkoval v druhej lige aj v predchádzajúcom období. V druholigovej súťaži odohral dvadsaťjedenročný Tisovčan v uplynulej sezóne vo dvojhre 86 zápasov, z ktorých 39 duelov vyhral a 47 ich prehral, čo predstavuje 45.35 – percentnú úspešnosť. V rebríčku úspešnosti hráčov sa umiestnil na 49. mieste v súťaži. „Dalo by sa povedať, že som s mojím účinkovaním v druhej lige vzhľadom na to, že to bol môj prvý rok v nej, vcelku spokojný. Myslím si, že pokiaľ ide o moje výsledky i o hru, ako nováčik som sa nestratil,“ vyhlásil Ivarg. Ako poznamenal, so svojou úspešnosťou je vo dvojhre spokojný. „O štvorhre to však tvrdiť nemôžem. Podpísala sa pod to hlavne skutočnosť, že som nehrával stabilne s tým istým partnerom. Dlhé roky tvorím dvojicu s Jánom Kizekom, ale v druhej lige tomu bolo často inak“. Vo štvorhre odohral 19 stretnutí, z ktorých vyhral 5 stretnutí a 14 stretnutí prehral, čo predstavuje 26.32 – percentnú úspešnosť. Zbieral cenné skúsenosti „Táto sezóna bola v mojom prípade najmä o zbieraní cenných skúseností do budúcnosti. Snažil som sa zobrať si zo svojej účasti v druhej lige čo najviac, aby som následne v letnej príprave mohol odstraňovať chyby, ktoré sa v mojej hre vyskytli,“ uviedol Ivarg. Výkonnostný rozdiel medzi treťou a druhou ligou je podľa neho dosť veľký. „Zatiaľ čo v tretej lige si uhrá svoj štandard človek bez nejakých väčších starostí, v druhej lige je tomu inak. Hráč musí makať na sto percent, ak chce byť v zápase úspešný, a to od jeho začiatku až do konca. Druhú ligu hrajú hráči s prvoligovými skúsenosťami a tiež s medzinárodnými skúsenosťami. Kvalita je tam určite“. V priebehu súťažného ročníka si zahral aj za treťoligový tím STK Magnezit Revúca – Tisovec „B“. Vo dvojhre vyhral 34 súbojov a 10 duelov prehral. „Zápasy v tretej lige boli pre mňa viac - menej také oddychové vzhľadom na náročnosť druholigovej súťaže, čo sa týka cestovania a aj výkonnostného hľadiska. Mojím hlavným cieľom bolo pomôcť čo najviac chalanom z družstva, aby sa vyhlo boju o záchranu, čo sa aj podarilo. V tretej lige často nastupovalo družstvo v oslabenej zostave, takže konečné umiestnenie na jedenástej priečke ma teší. Moja úspešnosť nikdy nebola pre mňa prioritou. Chcel som pomôcť družstvu,“ vyjadril sa Ivarg, ktorému dala uplynulá sezóna podľa jeho slov veľmi veľa. „Získal som potrebnú istotu pre svoju hru. Stále je však čo zlepšovať, ako som sa mal možnosť presvedčiť na vlastnej koži“. Najnáročnejšia sezóna v kariére Tisovský stolný tenista tvrdí, že má za sebou najnáročnejšiu sezónu v doterajšej kariére. „Ale som mladý, takže si z toho žiadnu vedu nerobím. Už sa teším na ďalší súťažný ročník, v ktorom však budem môcť nastupovať už len za druholigový tím“. Preferuje útočnú hru. „Nie som však vyslovene útočný typ hráča. Mám rád, keď je hra rýchla, ale nerobí mi problém zmeniť herný prejav v priebehu zápasov. Všetko záleží od súpera, proti ktorému hrám. Veľakrát som musel pristúpiť aj k defenzívnej hre, čo ma síce neteší, ale na druhej strane, keď to má splniť účel, tak prečo nie. Medzi moje slabšie stránky patria určite zbytočné chyby, ako sú nevydarené podania, zlý pohyb za stolom a niekedy prílišná nervozita, ktorá mi potom zväzuje ruky, čo sa hneď prejaví aj na výsledkoch“. V mladosti hrával aj futbal. „Ako malý chlapec som ho hrával tri roky, ale postupne ma prestal baviť a začal som sa venovať stolnému tenisu, čo považujem v súčasnosti za dobrý krok,“ konštatuje. Láka ho ešte vyššia súťaž, než je druhá liga.   „Rád by som si zahral v prvej lige. Dúfam, že sa mi to raz podarí,“ uzavrel.

Zdroj: Echoviny.sk, Foto: album Tibora Ivarga

Osemnásťročná Romana Surová získala prvenstvo v súťaži   Najsympatickejšia športovkyňa Echoviny.sk 2010. „Som veľmi šťastná, že som vyhrala práve ja a teším sa z toho. Ďakujem všetkým, ktorí mi poslali svoj hlas a držali mi palce. Veľmi si to vážim,“ vyhlásila pre Echoviny.sk bedmintonistka Družstevníka Klenovec. O svojom víťazstve sa dozvedela cestou do Bratislavy. „Práve som cestovala na majstrovstvá Slovenska, keď mi mamina zatelefonovala, že som zvíťazila. Mala som z toho radosť“. V prvom priebežnom poradí bola Surová na druhej priečke a po druhom i treťom týždni súťaže figurovala na prvom mieste. Za favoritku na celkový triumf sa nepovažovala. Tešilo ju však,  že sa držala priebežne na popredných pozíciách. „Nevedela som, ako súťaž skončí, veď sa mohlo poradie obrátiť,“ doplnila. „Rodina prijala moje víťazstvo veľmi dobre. Spoločne sme sa z neho tešili“. Najsympatickejšia športovkyňa Echoviny.sk 2010 bola pre Romanu Surovú niečo nové, keďže sa podobnej súťaže doteraz nezúčastnila. Poznamenala, že je súťaživý typ. „Každý, kto sa zapojí do nejakej súťaže, túži aspoň trochu vyhrať,“ dodala. Po tom, ako obsadila prvé miesto, sa nechala počuť, že jej „určite nenaprší do nosa“. Keď bola mladšia, sledovala súťaže krásy. „Teraz však na to už nemám čas a ani ma to veľmi nezaujíma,“ uviedla sympatická Klenovčanka. Ako podotkla, kastingu na žiadnu miss sa doteraz nezúčastnila a ani tak neplánuje urobiť. Štúdium na vysokej škole Čo je pre Romanu charakteristické? „Je ťažké hodnotiť samu  seba. To by mali iní. Myslím si, že som úprimná, dobrosrdečná, poriadkumilovná. Keď treba pomôcť, rada pomôžem. Samozrejme, že sa u mňa nájdu aj zlé vlastnosti,“ odvetila študentka Gymnázia  Mateja Hrebendu v Hnúšti. O niekoľko dní ju čaká ústna časť maturít, písomnú časť má úspešne za sebou. Na otázku, či je nervózna, alebo či z nej má isté obavy, odpovedala: „Zatiaľ to ešte veľmi nevnímam. Uvidíme, čo bude o týždeň“. Označila sa za zodpovednú študentku. Chce študovať na vysokej škole, a to buď na Ekonomickej univerzite v Bratislave, alebo na Fakulte managementu Univerzity Komenského v Bratislave. Počas júnových parlamentných volieb bude môcť prvýkrát využiť svoje volebné právo. Surová avizuje, že bude voliť. V súčasnosti si robí aj vodičský preukaz. „Záverečné skúšky budem mať v júni“. Ako sa vyjadrila, má teraz málo voľného času, ale na rodinu, priateľa a kamarátov si čas vždy nájde. So sezónou nebola spokojná So svojimi výsledkami v sezóne 2009/2010 vyjadrila hráčka Družstevníka Klenovec nespokojnosť. „Neboli vôbec podľa mojich predstáv. Ale nemôže byť každý rok úspešný. Každý má aj slabšie chvíľky,“ povedala bedmintonistka, ktorá sa v závere sezóny predstavila na majstrovstvách Slovenska v kategórii starších dorasteniek i v seniorskej kategórii. Svoju doterajšiu medailovú zbierku z republikových šampionátov doplnila o bronzovú medailu z M – SR starších dorasteniek vo štvorhre. „Nie som spokojná so svojimi tohtoročnými umiestneniami na majstrovstvách Slovenska,“ priznala Surová. Na otázku, či je pevne rozhodnutá pokračovať v športovej kariére aj v priebehu štúdia na vysokej škole, odvetila: „Nemôžem to tvrdiť na 100 percent. Neviem, ako sa aklimatizujem v škole. Nechystám sa však prestať s bedmintonom“. So súperkami má podľa jej slov dobré vzťahy. Romana Surová tvrdí, že ju dokáže potešiť aj najmenšie prekvapenie. Je optimistkou. Nemá obľúbený hudobný štýl. Počúva to, čo sa jej páči. „Nepatrím medzi výstredné a extravagantné dievčatá,“ konštatuje. Aké predpoklady by mal spĺňať zástupca silnejšieho pohlavia, ktorý by si chcel získať jej srdce? „Som šťastne zadaná, takže o tom hovoriť nebudem,“ reagovala.

Zdroj: Echoviny.sk

Patrí medzi výkvet hnúšťanského taekwonda. Je viacnásobnou majsterkou Slovenska v tomto atraktívnom športovom odvetví. Prebojovala sa aj do slovenského reprezentačného výberu. Má potenciál ďalej sa zlepšovať. Terézia Pavková. Na tréningy dochádza z Tisovca, kde býva i navštevuje základnú školu, do Hnúšte. „K športu sa dostala Terezka skôr sama. Nebolo to tým, že by sme ju k nemu nasmerovali. Na taekwondo chodila jej kamarátka a Terezka sa tam chcela ísť pozrieť. Pozitívne vnímam, že sa venuje taekwondu, je to dobrý šport. Predsa len je to o pohybe a aj o sebadisciplíne,“ povedal pre Echoviny.sk Róbert Pavko, otec mladej taekwondistky. Náhľad do galérie úspechov Terézia Pavková z Taekwondo klubu Hnúšťa sa presadzuje na turnajoch už dlhší čas. Vo svojej kategórii sa stala v roku 2006 majsterkou Slovenska v poomsae (predvádzanie foriem) i v zápase. O rok neskôr bola na republikovom šampionáte v zápase opäť zlatá a v poomsae strieborná. Majsterkou Slovenska sa stala v roku 2008 v zápase a v poomsae sa umiestnila na druhej priečke. Popritom triumfovala napríklad v chorvátskom Karlovaci na turnaji v poomsae, vyhrala medzinárodný turnaj Ilyo Cup v Košiciach. Vlani si vybojovala prvenstvo na majstrovstvách Slovenska v zápase a v poomsae obsadila druhé miesto. Napríklad na Praha Open triumfovala v minulom roku v zápase i v poomsae. Popritom účinkuje úspešne v jednotlivých kolách ligovej súťaže. Na stupni pre víťazov stála vo februári tohto roka v nemeckom Sindelfingene, bronz získala v zápase. V medzinárodnej konkurencii získala na podujatiach už celkovo niekoľko medailových ocenení. Nelieta v oblakoch „Výsledky, ktoré Terezka dosahuje, ma tešia. Keď si vybojuje prvenstvá na turnajoch, nelieta v oblakoch. Neúspechy však prežíva ťažko. Veľmi nerada prehráva, no dokáže sa dať dokopy, pustiť sa do tréningu s tým, že na ďalšom podujatí zvíťazí. Terezka je športový talent. Vie sa zaprieť aj v tréningu. Od nás rodičov má plnú podporu, čo sa týka športovania,“ uviedol Pavko, ktorý chodí s dcérou na turnaje. „Potrebuje mať niekoho blízkeho pri sebe. Pomáha jej to. Som hrdý, že máme doma reprezentantku Slovenska. Nemáme v tomto regióne veľa reprezentantov,“ dodal. Na Teréziu prezradil, že sa jej darí zladiť šport a školské povinnosti. „Terezka je ctižiadostivá. Takou jej charakteristickou črtou je, že sa rada usmieva,“ vyjadril sa Róbert Pavko. Má chuť získavať ďalšie tituly „Taekwondo sa mi páči ako šport a aj to, že môžem vďaka nemu cestovať po jednotlivých krajinách. Po anglicky a francúzsky sa viem dorozumieť. Taekwondu sa venujem päť rokov. Baví ma. Vidím sama na sebe, že napredujem. Nerozmýšľala som o tom, že by som prešla na klasické karate či na kickbox,“ uviedla trinásťročná Terézia Pavková. Ako poznamenala, zatiaľ nebola nútená využiť svoje bojové schopnosti mimo súťaží a tréningov. „Predvádzanie foriem sa mi páči viac než športový zápas. Cvičenie poomsae krajšie  vyznieva, je to estetické. V zápasoch nie sú ojedinelé ani modriny,“ povedala Pavková, ktorá v škole hráva volejbal či basketbal. „S tým, čo som doteraz dosiahla v taekwonde, som veľmi spokojná. Mám chuť ale získavať ďalšie tituly. Veľmi rada by som sa predstavila na majstrovstvách Európy kadetiek“. V televízii si pozrie hokej a niekedy aj futbal. Sila, rýchlosť a dynamika ako prednosti Pavková súťaží v zápase medzi kadetkami a v poomsae v kategórii žiačok. V poomsae je v žiackej reprezentácii Slovenska. „Terézia je cieľavedomá. Vie, čo chce dosiahnuť. Má silu, rýchlosť, dynamiku. Toto sú jej najsilnejšie stránky. Ostatné dievčatá nie sú tak vybavené ako ona,“ vyjadril sa pre Echoviny.sk hnúšťanský tréner Maroš Oláh. Ako podotkol, Terézia sa po typologickej stránke hodí na poomsae i na zápas. „Je to u nej vyvážené. Dobrá je v obidvoch disciplínach, je na rovnakej úrovni. Má určite potenciál na ďalší rast v zápase i v poomsae“. Oláh povedal, že Pavková má predpoklady, aby sa zúčastnila aj na najvýznamnejších mládežníckych turnajoch. „Všetko závisí od toho, ako často bude trénovať. Myslím to komplexne, aj vrátane regeneračného procesu. Má vypracovaný aj individuálny plán, podľa ktorého ona ide. Ten zahŕňa atletickú i rýchlostnú prípravu, je tam aj posilňovanie. Dá sa povedať, že Terézia je tá, ktorá sa môže z nášho klubu najskôr predstaviť na veľkých podujatiach,“ konštatoval tréner v Taekwondo klube Hnúšťa.

Zdroj: Echoviny.sk

Patrí medzi slovenskú biatlonovú elitu v juniorskej kategórii.  Je viacnásobnou majsterkou Slovenska. Štartovala na štyroch majstrovstvách sveta a na troch majstrovstvách Európy. Čaká ju prechod do seniorskej kategórie. „Dobré časy sa končia. Prichádzajú tie ťažké. Bude fuška sa tam presadiť,“ vyjadrila sa pre Echoviny.sk Martina Chrapánová z Klubu biatlonu Magnezit Revúca. Pochádza z biatlonovej rodiny. „Môj otec Dušan i strýko Milan sa venovali súťažne biatlonu a boli úspešní. Reprezentovali Československo. Otec sa venoval hlavne letnému biatlonu a má z majstrovstiev Európy v súťaži družstiev striebro,“ uviedla Martina, ktoré chodila s otcom na preteky a biatlon sa jej zapáčil. „S lyžovaním som začala ako desaťročná a potom som si k nemu pribrala aj streľbu. Najskôr so vzduchovkou a od pätnástich rokov s malorážkou. Nebolo ma treba tlačiť do športovania,“ konštatovala. Ako dodala, prvý titul majsterky Slovenska získala v letnom biatlone, ktorý pozostáva z behu a zo streľby. Čakala naň dlhší čas. „Tie preteky mi vyšli, bolo to medzi kadetkami. Behať ma pritom veľmi nebaví. Neskôr som získala ďalšie tituly majsterky Slovenska, už aj v klasickom zimnom biatlone. V uplynulej sezóne som sa stala juniorskou majsterkou Slovenska v dvoch disciplínach,“  povedala Chrapánová. Z majstrovstiev Slovenska má vo vitríne aj ďalšie medaily. Pod taktovkou rodiny a Murínovej Slovenská reprezentantka uviedla, že tréningové plány jej pripravuje strýko a trénuje s otcom. „Reprezentačnou trénerkou v juniorskej kategórii je Anna Murínová. Venuje sa mi na sústredeniach. Keď som bola mladšia, sledovala som aj jej účinkovanie na najvýznamnejších podujatiach v televízii,“  povedala Martina. Bližší vzťah má k behu na lyžiach než k streľbe, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou biatlonu. Priznáva, že aj po bežeckej stránke sa má v čom zlepšovať. „Čo sa týka streľby, niekedy mi ide a niekedy nejde. Streľbu trénujem na strelnici za Revúcou. V lete tam chodievam aj behať. V okolí Revúcej nie sú trate na lyžovanie. Neznechucuje ma to však. Väčšinou dochádzam rôznymi spôsobmi na tréningy do Osrblia. Popritom absolvujem rôzne sústredenia, chodím po súťažiach,“ nechala sa počuť dvadsaťročná biatlonistka, ktorá študuje na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. V rámci prípravy jazdí na kolieskových lyžiach, venuje sa cyklistike, plávaniu či posilňovaniu. Murínovú považuje za dobrú trénerku. „Vedie ma štyri roky. Už keď som sa dozvedela, že bude trénovať juniorskú reprezentáciu, tešila som sa na spoluprácu s ňou. Sme jej prvé zverenky. Anna Murínová je super človek. Veľmi nám pomohla aj po stránke materiálneho vybavenia. Robí pre nás všetko, čo môže,“ reaguje Martina Chrapánová. Patrí medzi slovenskú juniorskú elitu. „Súperím s reprezentačnou kolegyňou Natáliou Prekopovou o pozíciu jednotky. Sme približne na rovnakej úrovni“. Viacnásobná účastníčka majstrovstiev Európy i majstrovstiev sveta Štyrikrát sa predstavila v doterajšej kariére na majstrovstvách sveta. Dvakrát súťažila medzi kadetkami a dvakrát v juniorskej kategórii. Premiéru mala v talianskom Martello, potom sa predstavila v nemeckom Ruhpoldingu, v kanadskom Canmore a vo švédskom Torsby. „Najradšej spomínam na svetový šampionát kadetiek v Ruhlpoldingu, kde som obsadila v stíhačke 11. miesto. V porovnaní s rýchlostnými pretekmi som sa posunula dopredu o 35 miest, čo je niečo super. Toto sa v kariére podarí len málo pretekárom,“ podotkla Revúčanka. Trikrát zasiahla do bojov na európskom šampionáte junioriek. Najskôr to bolo v Novom Meste na Morave a ďalej v ruskej Ufe a v marci  tohto roka v estónskom Otepää. „Na ME som dosiahla najlepšie výsledky teraz v Estónsku. Vo vytrvalostných pretekoch som obsadila 14. miesto a v stíhačke 16. miesto,“ poznamenala. Chrapánová pripomenula, že sezóna 2009/2010 bola jej poslednou v juniorskej kategórii. „Bude fuška presadiť sa v seniorskej kategórii. Súťažiť s mladšími pretekárkami sa dá, ale s tými skúsenejšími je to ťažšie. Raz som už štartovala na Svetovom pohári i na Európskom pohári v seniorskej kategórii. Môj cieľ pre budúcu sezónu je preniknúť do seniorskej reprezentácie. Keby som sa tam nedostala, bola by som strateným prípadom,“ povedala s úsmevom. Olympijské hry najväčší a najvzdialenejší cieľ Túži štartovať na zimnej olympiáde, ktorá sa bude konať v roku 2014 v Soči (Rusko). „Snívam o účasti na olympijských hrách. Dúfam, že sa to stane o štyri roky skutočnosťou. Je to môj najväčší a najvzdialenejší cieľ. Myslím si, že každý športovec chce súťažiť na olympijských hrách. Musím makať, aby sa mi to podarilo. Skúsenosti chcem dovtedy nazbierať na pretekoch Svetového pohára a postupne sa dostať aj na majstrovstvá Európy, či na svetový šampionát“. Slovenskí biatlonisti vybojovali vo februári na olympijských hrách, ktoré sa uskutočnili v Kanade, tri cenné kovy. „Medailisti Anastasia Kuzminová i Pavol Hurajt môžu byť vzorom pre našich mladých biatlonistov. Majú možnosť vidieť, že sa trpezlivou a tvrdou prácou dá dopracovať k výborným výsledkom,“ zdôraznila. Medailové umiestnenia na olympiáde budú mať podľa Chrapánovej pozitívny vplyv na slovenský biatlon. „Hlavne ide o financie na rekonštrukciu biatlonového areálu v Osrblí, kde sa práce zastavili z dôvodu nedostatku financií. Keď tie budú, budeme mať v Osrblí špičkový areál. Viac finančných prostriedkov by malo byť aj pre reprezentačné družstvá,“ uzavrela.

Zdroj: Echoviny.sk