Reportáž: Víkend na Salaši Zbojská

Leto je obdobie, kedy väčšina z nás trávi svoje dovolenkové dni pobytmi na rôznych miestach zemegule. Mnoho Slovákov navštívi obľúbené destinácie na Jadrane, pri Stredozemnom alebo Čiernom mori, no nechýbajú ani návštevníci Červeného mora a rôznych zaujímavých ostrovov. Veľké percento ľudí trávi rado prázdninový čas v horách či už v Európe, alebo niekde inde na svete.

Slovensko je destinácia, ktorá tak isto láka mnoho turistov, ktorí svoj pobyt radi spájajú s turistikou. Na celom našom území je veľa zaujímavých miest a veľakrát aj v našom okolí nájde človek krásy Slovenska a pritom stačí len vycestovať pár kilometrov z našich miest.

Cez víkend sme strávili tri dni na Salaši Zbojská, ktorý je zaujímavý svojou polohou, tradíciami a hlavne dobrou slovenskou kuchyňou.

V piatok okolo obeda sadáme do auta a vezieme sa na Zbojskú. Tento deň sa nesie v znamení zoznamovania sa s okolím, ľuďmi na Zbojskej a hlavne veľkého množstva dobrého jedla. Prívetivosť domácich nás veľmi teší, pretože aj vo chvíli, keď sme sa rozhodovali, či budeme spať pod širákom, alebo v stane, sa aj napriek plnej obsadenosti ubytovacích priestorov našlo pre nás romantické miesto, kde nás ráno budili ovečky svojimi zvoncami. Ako správnych hubárov nás príchod na salaš spojený s dobrým baraním gulášom tak posilnil, že sme si nemohli odpustiť malú turistiku v okolitých lesoch s košíkom v ruke. V bukovej hore sme , samozrejme, mali smolu. Dostali sme sa na lúku, kde som zbierala liečivé rastlinky. Následne sme vbehli do smrekovej hory, kde sme nazbierali za pätnásť minút plný košík dubákov. Košík si fotili prítomní turisti, čo vyvolalo úsmev na našich tvárach. Večer sme si pochutili na bryndzových haluškách, dobrom pive a poháriku borovičky od domáceho pána.

Sobota ráno pre mňa začala už o štvrtej. Celá krajina je zahalená tajomným brieždením, kedy ešte spia aj hlavní strážcovia salaša Toby a Maco. Až po mojej rannej toalete zisťujú, že im niekto behá po teritóriu, čo aj hlasným brechaním dávajú najavo. Dva veľké slovenské čuvače ma upozorňujú, že bežný pohyb smrteľníka na salaši nie je normálna záležitosť. Ešteže som sa s nimi bližšie spoznala skôr, môj hlas a pach sú im známe. Ale priznám sa, nebolo mi všetko jedno… Keďže moja polovička ešte stále oddychuje, pridám sa k nemu a oficiálne ranné vstávanie praktizujeme o deviatej. Hodíme do seba rýchle raňajky a vydávame sa na cestu na Gazdovský dvor – Chlipavicu, ktorá sa nachádza asi šesť kilometrov od Zbojníckeho dvora a pár kilometrov od srdca Horehronia – Čierneho Balogu. Celá trasa začína prudším stúpaním a potom pokračujeme viac – menej len v príjemnom tieni lesa po rovinatej trase. Po ceste nachádzame menšie, či väčšie huby. Celou trasou ostávam v očakávaní, že uvidíme nejaké lesné zviera, čo sa nám aj darí. Sova dlhochvostá je jedna z tých, ktorá sa nám chcela ukázať, aj keď fotografovanie nie je jej silnou stránkou. Jednoducho nevydržala výmenu objektívu a preletela na strom, kde už nebola dobre viditeľná. Po ceste na Chlipavicu už nestretávame iné lesné tvory, teda okrem tých „ľudských“. Príchod na gazdovský dvor je veľmi zaujímavý. Viac – menej sa tu voľne pohybujú tri psy a hospodárske zvieratá. Na občerstvenie si dávame pivo, grilované mäso, klobásu, cesnak, kyslé prílohy a chlieb. Počas nášho obedu prichádza historický vyhliadkový autobus – Zbojnícka strela, ktorá svojím hlasným trúbením dáva najavo domácim, že prichádzajú hostia. Jeden cestujúci z Tisovca nás pozýva na pohárik horca. Trochu podebatujeme a potom odchádzame spoznávať okolie. Okolité lazy ponúkajú veľa zaujímavých miest a zákutí, ktoré sa naozaj oplatí vidieť na vlastné oči. Ešte nás čaká túra späť na Salaš Zbojská, v jej značnej časti nás sprevádzajú domáce psy. Večer končíme nejakým tým pivom a zaujímavou debatou s domácimi a tunajším bačom.

Nedeľa ráno sa nesie v duchu skorého príchodu turistov. Hodíme do seba ľahké raňajky a ideme na túru Náučným chodníkom zbojníka Jakuba Surovca. Vychádzame priamo zo Zbojníckeho dvora a pokračujeme červeno vyznačenou Rudnou magistrálou. Na vrchole prvého stúpania stoja dve informačné tabule, ktoré hovoria o náučnom chodníku a aj o vrchu Remeta, s ktorým sa viaže legenda o mníchovi – samotárovi, ktorá má veľmi poučný koniec. Už po prvom výklade sme radi, že sme sa chodník rozhodli prejsť spolu so sprievodcom, ktorý nám poskytol zaujímavé informácie. Prvá zastávka je pri Jaskyni na Remete. Dozvedáme sa, že jaskyňa bola objavená práve majiteľmi Salaša Zbojská. Veľmi príjemným lesným chodníkom sa dostávame k ešte nedokončenej replike vodného žľabu, po ktorom sa v minulosti zvážalo drevo z hôr. Pokračujeme ďalej a dostávame sa na čistinku, kde by v blízkej budúcnosti mala stáť informácia o jelenej obore.

O niekoľko metrov nižšie bude vybudované pietne miesto, ktoré bude venované pamiatke zosnulého horára z Bánova, ktorý bol zavraždený dvomi pytliakmi a stal sa tak obeťou chudoby ľudu. Čo by to bol za lesný chodník, keby neskrýval aspoň jednu mystickú bytosť. A práve tu sa dozvedáme o záhadnom Šodelkovi. Počas ďalšej cesty dostávame informácie ohľadom lesníctva na Slovensku až sa dostávame k viaduktu, je to zaujímavá stavba, bol postavený v roku 1922. Od neho vedie cesta k Čertovmu mostu, ktorí patrí medzi technické pamiatky na Slovensku. Približne dvesto metrov od mosta stojí malá studničke, ktorá pravdepodobne pramení v krasových priestoroch niektorej z tunajších jaskýň. Dávame si malú prestávku, po ktorej nás čaká prudké stúpanie priamo k Čertovej jaskyni. Po vstupe do jaskyne zisťujeme prvé stopy civilizácie, pokreslené steny a odkazy až z 19. storočia. Okrem informácie, že jaskyňa slúžila ako úkryt najprv zbojníkom, potom partizánom, sa dozvedáme aj o veľkosti jaskyne a nemôže chýbať prezentácia jaskynnej tmy. V zadných častiach jaskyne sa už nachádza aj zaujímavá jaskynná výzdoba, ktorá zostala nepoškodená civilizáciou. Od jaskyne sa vydávame na cestu k tiesňavám Čertovej doliny. Pochod dolinou je veľmi príjemný, pretože na dne kaňonu chladia vzduch spolu s horskou vodou bralá tejto doliny. Cestou prekonávame pár vodopádov a niektoré miesta tejto nádhernej doliny nám vykazujú známky pralesa. Najstrmšie stúpanie nás čaká pri posledných miestach v lese, kde sa príchodom na lúku dostávame k poslednej informačnej tabuli, ktorá hovorí, ako tu v minulosti kráčali ruka v ruke ovčiarstvo spolu so zbojníctvom.

Náš návrat na salaš je zakončený vytúženým pivom, kofolou a vynikajúcou cesnakovou polievkou. Po tomto občerstvení už prichádza čas našej rozlúčky so salašom, kedy sa plní nádherných zážitkov vraciame späť do rodného mesta.

Naše poďakovanie za príjemne strávené chvíle na salaši patrí majiteľom Igorovi a Janke Vlčekovcom, za vždy usmiatu obsluhu ich dcére Aďke, za informácie o okolí a o tom, ako funguje Zbojnícky a Gazdovský dvor, Jankovi Vraniakovi a za sprevádzanie náučným chodníkom a zaujímavý výklad Ďurimu Muchovi.